V
tomto roku si pripomíname 80. výročie konca druhej svetovej vojny, najväčšieho
globálneho konfliktu v histórii ľudstva
ZAČIATOK DRUHEJ SVETOVEJ VOJNY - AJ ZA ÚČASTI
SLOVENSKA
Treba si bohužiaľ pripomenúť aj jeden neslávny fakt z našej novodobej histórie. Po boku Nemecka to boli aj vojaci Slovenského štátu, ktorí spoločným útokom na Poľsko dňa 1. 9. 1939, pri rozpútaní tohto konfliktu, participovali. Vojnová Slovenská republika, vtedy prvý a jediný vazal nacistického Nemecka, umožnila využiť nemeckým vojskám svoje územie ako nástupný priestor pre ich vpád do Poľska a na tento útok použili aj územie Oravy. Útvary 14. divízie Wehrmachtu postupovali v operačnom smere Dolný Kubín - Nowy Targ. Propagandistickým cieľom vpádu slovenskej armády do Poľska bolo oslobodiť slovenské obce (kysucké, oravské a spišské) získané Poľskom po roku 1920 (postup troch divízií slovenskej armády do Poľska sa uskutočnil iba na východnom Slovensku, v smere od Spiša, Bardejova, Svidníka a Medzilaboriec).
.jpg)
Obrázok 1: Slovenské vojsko v Poľsku, september 1939.
ZDROJ: Dokumentácia Oravského Múzea. https://www.oravskemuzeum.sk/v-roku-2025-si-pripominame-80-vyrocie-konca-druhej-svetovej-vojny/
Západné mocnosti vypovedali Nemecku
vojnu. Následne, keď 17. septembra 1939 v zmysle „tajnej” dohody s Nemeckom
vstúpila do Poľska aj Červená armáda Sovietskeho zväzu, osud Poľskej republiky
bol spečatený. Následná agresia Nemecka, Sovietskeho zväzu, Talianska, Japonska
a ich spojencov a satelitných štátov rozpútala druhý konflikt globálnych
rozmerov v krátkom čase, ktorý vošiel do dejín ako druhá svetová vojna.
UDALOSTI PO POTLAČENÍ SNP A PRED PRÍCHODOM FRONTU
V hláseniach notárov a okresných
náčelníkov na Orave sa už od začiatku roku 1943 objavujú správy, ktoré
upozorňujú, že obyvateľstvo režimu neverí, že veria vo víťazstvo Sovietskeho
zväzu v tejto vojne. Na učiteľa cirkevnej základnej školy v Erdúdke, pána Pavla
Kuchárika prišlo na okresný úrad udanie, že pri oslavách vzniku Slovenského
štátu dňa 14. marca hovoril deťom v škole, že sú to posledné oslavy, lebo prídu
boľševici, že počúva zahraničný rozhlas a tieto správy medzi ľuďmi rozširuje
(po vojne sa stal prvým predsedom novovzniknutého Miestneho národného výboru).
Až do vypuknutia Slovenského
národného povstania sa Orave a aj našej obci priame bojové operácie vojny
dosiaľ vyhýbali. Nemecké vojsko vpadlo na Oravu v rámci akcie proti SNP. Hoci
na dolnej Orave prebiehali boje povstaleckého vojska a partizánov proti nacistom,
už po 13.9.1944 sa väčšina územia Oravy ocitla pod ich kontrolou. V jesenných a
zimných mesiacoch však pokračovali mnohé partizánske a aj odvetné protipartizánske
akcie.
Obrázok 2: Civilní obyvatelia pracujú na výstavbe opevnení počas SNP, 1944.
ZDROJ: Dokumentácia Oravského Múzea. https://www.oravskemuzeum.sk/v-roku-2025-si-pripominame-80-vyrocie-konca-druhej-svetovej-vojny/
Nemci sa usadili v našej obci na dlhší čas až v prvých mesiacoch roku 1945. Ubytovaní boli u viacerých roľníkov, v obecných hostincoch a v miestnej cirkevnej základnej škole. Už koncom januára 1945 sa k severným hraniciam Oravy s Poľskom začali blížiť jednotky 4. ukrajinského frontu Červenej armády. Snažili sa prelomiť nemeckú obranu na hornej Orave, ale dosiahli len obmedzené výsledky.
V tom čase sa po obci potĺkalo veľa
neznámych ľudí, či už to boli vojnoví zbehovia, alebo evakuovaní ľudia z
okolitých (aj poľských) obcí. Podľa tzv. verbálnej nóty, všetky osoby od 16 do
60 rokov boli povinné opustiť svoje domovy pred blížiacim sa frontom. Nútená
evakuácia niektorých oravských obcí však bola riadená iba pokiaľ mali Nemci
čas. Keď ich už neskôr Sovieti tlačili na ústup, evakuácia obcí sa
neuskutočňovala.
Cela naša obec žila v prísnych
vojnových pomeroch. Dňa 2. 2. 1945 vydalo nemecké posádkové veliteľstvo v
Námestove rozkaz, na základe ktorého je občanom prísne zakázané
prechádzať sa po poliach. Kto by tento rozkaz neuposlúchol, mal byť na mieste
zastrelený. Podľa ďalšieho rozkazu zo dňa 24. 2. 1945 bolo zavedené obmedzenie
pohybu civilného obyvateľstva. Zaviedlo sa nové cestovné povolenie, tzv. „Passierschein.”
Toto cestovné povolenie mohlo byť vydané iba osobe, za ktorú príslušný obecný
komisár určí „rukojemníka.” Rukojemník ručil slobodou za to, že odcestovaná
osoba sa skutočne a včas vráti naspäť do svojho bydliska. Nemecké a maďarské
oddiely sa snažili vybudovať obrannú sieť proti blížiacemu sa frontu. Najväčšie
zákopy v obci sa vytvárali na Jasenovskej v smere na Beskyd, kde denne
pracovalo asi 100 mužov. Pod správu Nemcov dočasne prešla začiatkom roka 1945
aj výstavba cesty z Oravskej Lesnej do Harvelky a Riečnice, ktorá mala veľký
strategický význam. Stavbu viedla Organizácia Todt, čo bola paramilitárna
jednotka určená na výstavbu vojenských strategických objektov. V zimných
mesiacoch nacisti zaistili všetkých mužov vo veku 16 - 50 rokov a museli
pracovať za neobyčajne drsných podmienok v krutej zime na stavbe cesty. Keďže
sa jednalo o vojenskú stavbu, počas pracovného pomeru sa voči civilnému
obyvateľstvu uplatňovala tvrdá nemecká vojenská disciplína. Cestu však pred
príchodom frontu nestihli ani zďaleka dokončiť.
ZDROJ: Zbierkový fond Oravského Múzea, sign. H-7489. In: Zborník Oravského múzea 2014 - XXXI.
Viacero mužov, aj z Oravskej Lesnej,
bolo určených na budovanie zákopov, obranných línií a guľometných hniezd za
Krušetnicou ku breznianskému mlynu. Ďalšie opevnenia budovali Lesňania v
Novoti, keďže Nemci na tom mieste predpokladali útok Sovietov v smere od
Poľska.
Posledným vojskom, ktoré v našej
oblasti ostalo ako frontová záloha, bol 17. delostrelecký maďarský oddiel v
Zákamennom.
PRIELOM FRONTU NA ORAVE A OSLOBODENIE NAŠEJ OBCE
Na konci marca 1945 sa sovietske
sily preskupili a zahájili na Orave nový útok, ktorý po intenzívnom boji o
mesto Trstená a okolité obce viedol k prielomu obrany. Následne na Veľkú
noc sa po takmer deviatich týždňoch podarilo prelomiť front aj na
línii medzi Rabčicami, Zubrohlavou, Bobrovom a Ústím. Nemci ustúpili
do Námestova, ktoré chceli udržať až do konca. Začala sa dvojdňová
bitka o mesto, ktoré ostalo po bojoch na 90% zničené. Tragicky zahynulo 77
civilistov, ktorí sa počas bojov ukrývali v pivniciach a obyvateľstvo prišlo o
3/4 stavu dobytka. V noci z 2. na 3. apríla bolo okresné mesto oslobodené. V
ten deň po trojhodinovej bitke pri Lokci postúpil front o 15 km až ku
Krušetnici, kde mali nacisti vybudované opevnenia a snažili sa zdržať postup
Červenej armády. Zároveň pokračoval odsun časti nemeckých jednotiek a ťažkej
techniky cez Zákamenné a Oravskú Lesnú ďalej na Kysuce. Ešte v ten istý deň
zaujali nemecké jednotky bojové pozície v Zákamennom na Nižnom konci, vyzvali
na evakuáciu tamojšieho obyvateľstva. Pri ústupe zapálili drevený most smerom
na Novoť.
Vojaci Červenej armády vstúpili do
našej obce vo štvrtok dňa 5. apríla 1945. Občania ich vítali slávobránou,
ktorú narýchlo postavili na Pribišskej. Nemecké jednotky počas celého dňa
ostreľovali sovietske pozície smerom z Jasenovskej, ale systematicky z našej
obce ustupovali.
Obrázok 4: Zápis o oslobodení obce v Obecnej kronike.
ZDROJ: Kronika obce Oravská Lesná
Postupujúca Červená armáda si
pravdepodobne myslela, že ústupová cesta vedúca z Erdúdky cez Bystrickú
dolinu je už plne prejazdná. O to viac boli prekvapení, keď ich vojenská
technika zapadávala v blate napoly rozostavanej cesty na Beskýde a na
kysuckej strane. Podľa spomienok im na prevoz munície a zbraní
museli prísť na pomoc miestni gazdovia a poskytnúť im 20 konských záprahov.
Na výšine Beskýd hneď na druhý deň,
6. apríla, obsadili Sovieti najvýchodnejšie kysucké obce – dnes už zaniknuté
obce Harvelka a Riečnica a tiež Nová Bystrica aj s miestnou časťou Vychylovka.
Veľký odpor kládlo ustupujúce nemecké vojsko sovietskej armáde až v okolí
Starej Bystrice. Naša obec bola vyňatá z bojového pásma 26. apríla 1945 (po
páde Starej Bystrice a prielomu Žiliny), sovietski vojaci ostali v našej obci
necelý mesiac, do mája 1945.
Farská kronika zaznamenala, že
„...druhá svetová vojna sa skončila prehrmením sovietskej armády cez naše
územie. Radostne sa vyzváňalo v kostoloch 9. mája 1945, keď bol úradne
vyhlásený koniec vojny.
DOPADY PRECHODU FRONTU CEZ NAŠU OBEC
Cena za víťazstvo Červenej armády a
1. československého armádneho zboru, ktorý oslobodzoval okolie Kraľovian, bola
vysoká. V bojoch na Orave padli tisíce vojakov na oboch stranách, mnoho
civilných obyvateľov a mnoho ďalších bolo zranených. Vyskytli sa aj rôzne
výtržnosti, teror, rabovačky, agresia a prekročenie právomocí vojakov oboch
strán na civilnom obyvateľstve, konfiškácia hospodárskych zvierat, potravín,
osobných vecí. Škody na majetku boli v mnohých prípadoch devastujúce, mnoho
obcí bolo vypálených, cestná infraštruktúra zničená. Najväčšie škody spôsobili
príslušníci nemeckej armády a jej spojenci, ale ďalšiu veľkú záťaž pre vojnou
zdecimovaných obyvateľov si vyžiadala aj činnosť a zásobovanie sovietskych
jednotiek.
.png)
ZDROJ: Zbierkový fond Oravského Múzea, sign. H-1893-15. In: Zborník Oravského múzea 2014 - XXXI.
Priamymi obeťami vojenských
operácií v našej obci boli Ján Ladňák z Bučiny (* 12. 11. 1908 - † 5. 4. 1945)
a Mária Kojdiaková z Jasenovskej (* 13. 2. 1910 - † 5. 4. 1945), ktorých
pravdepodobne nešťastne zasiahli zablúdené guľky. Obeťami oslobodzovacích
bojov boli pravdepodobne aj traja sovietski vojaci (dvaja boli pochovaní pri
hájovni na Ustrigu, tretí na miestnom cintoríne, pričom všetci traja boli v
roku 1946 exhumovaní a pochovaní na sovietskom vojenskom cintoríne v Žiline).
Nič bližšie však o nich nevieme, keďže neboli zapísaní v úmrtnej matrike.
Úplne bol zničený dom Jána Turoňa
na Jasenovskej, celkovo bolo poškodených 7 domov, ktoré ale do konca roka 1945
opravili. Celkové škody na majetku v dôsledku vojnových udalostí sa odhadovali
na 3 milióny vtedajších korún. V porovnaní s inými okolitými obcami neboli
škody až také veľké, keďže front v našej obci dlho nestál.
V priestoroch Cirkevnej základnej školy v Ústredí, ktorá dovtedy slúžila ako ubytovňa pre vojsko, bola dočasne zriadená vojenská nemocnica.
VOJENSKÉ JEDNOTKY BOJUJÚCE V NAŠEJ OBCI
Oslobodenie Oravskej Lesnej a celej
Oravy sa udialo v rámci Západokarpatskej a Ostravskej operácie sovietskych
vojsk. Na Orave bojovali vojská sovietskeho 4. ukrajinského frontu,
sformovaného na bojové operácie v Karpatoch. Tvorili ho viaceré jednotky, hlavným
aktérom bojových operácií sa na našom území bola 18. armáda, ktorej od polovice
októbra 1944 velil generál Anton Josifovič Gastilovič. Skladala sa z viacerých
plukov, brigád, zborov, divízií a taktiež z jednotky špecifického typu 159. opevnený
priestor, ktorá sa intenzívne zúčastnila bojov na Orave a oslobodila aj Oravskú
Lesnú. Velil jej plukovník, neskôr generálmajor, Ivan Nikolajevič Vinogradov.
Plný názov tohto útvaru bol 159. Dnesterský Radom Červenej zástavy a Radom
Bohdana Chmeľnického opevnený rajón (používal sa aj názov 159. pevnostná
brigáda, resp. 159. Dnesterský rajón). Jeho súčasťou bolo sedem samostatných
guľometno-delostreleckých práporov, jedna samostatná spojovacia a jedna
prieskumná rota.
Ich hlavným protivníkom v týchto
bojoch boli vojská nemeckej 1. tankovej armády. Priamo na Orave bojovala
nemecká 253. pešia divízia, jednotky 4. horskej pešej divízie, časť jednotiek
3. horskej pešej divízie a 304. pešej divízie. Okrem nemeckých jednotiek
bojovali na Orave aj vojská maďarskej armády a to konkrétne 16. pešej divízie a
5. náhradnej poľnej divízie.
ZDROJ: Dokumentácia Oravského Múzea. In: Zborník Oravského múzea 2014 - XXXI.
SPOMIENKY PAMÄTNÍKOV NA PRECHOD FRONTU
Obyvatelia pocítili na vlastnej
koži všetky hrôzy modernej vojny. Tieto okamihy sa im vryli do pamäti na celý
život. Ako si na prechod frontu cez našu obec a koniec druhej svetovej
vojny spomínajú stále žijúci pamätníci týchto historických udalosti?
Karolína Dudáková, rod. Strempeková (* 1935), Veľké Držkovce a Mária Srncová, rod. Strempeková (* 1942 - † 2025), Veľké Držkovce, v čase prechodu frontu 10 ročná a 3 ročná, Demänová
„Náš otec Martin Strempek bol počas
2. svetovej vojny od roku 1939 do roku 1943 starostom obce, vládnym komisárom.
Rozprával nám, že on vtedy musel tých Nemcov prijať, keď ku nám prišli. Bývali
aj u nás. Pavlína, najstaršia sestra, vtedy 12 ročná spomínala, že keď som sa v
1942 roku narodila, mama zostala taká chorľavejšia. Takže ona sa prakticky o
tých Nemcov starala, obsluhovala ich, keď boli u nás, robila čaje, varila im
jedlo... Všetko bolo na tej Pavlínke. Mama ležala na posteli, tak to sme
natiahli iba takú bielu plachtu. Vtedy boli iba jedna, dve izby v dome.“
„A potom neskôr už bol najstarší
brat Tomáš (* 1921) partizánom. Ako vojak prebehol na fronte k Rusom a bojoval
proti nacistom ako člen 2. česko-slovenskej paradesantnej brigády, neskôr ako
partizán. V tých časoch to museli mať veľmi ťažké utajiť a nikomu nič
neprezradiť. Až raz... vedľa nás bol sused, ktorý bol taký...., no nerozmýšľal
veľmi čo hovorí. A prezradil Nemcom, že veď oni majú ešte aj partizána doma! Čo
sa do nemeckých šiat prezlieka! To Nemcov veľmi nahnevalo, lebo si hneď
mysleli, že im klame a vysmieva sa z nich. Už sa zdalo, žeby ho aj boli
zastrelili. Ale otec sa prihovoril, že on je taký slabomyseľný, na hlavu, tak
ho nakoniec nechali tak. Veľké šťastie nielen pre neho ale najmä pre celú našu
rodinu!“
„Mama Zuzana (rod. Kvaková) nám
spomínala, že v jeden deň boli aj jedni aj druhí u nás. Nemci aj partizáni.
Nemci prišli a bol tu aj Tomáš. On sa potom rýchlo ukryl na povale. Nemohol sa
ani pohnúť, aby sa neprezradil a neohrozil seba aj rodinu, keďže Nemci boli
dole, v dome.“
„Brat raz odišiel preč aj s koňom,
inak by nám ho boli Nemci vzali. Nuž zobral ho a išiel ďaleko do lesa. A sused
to povedal, že koňa máme a bolo zle. Tak jeden Nemec sa nahneval a do otca si
začal, že zatajil koňa. Strašne kričal, už ho mal pri dverách, zdalo sa že ho
zastrelí. A my všetci sme revali... Bolo to hrozné... Ale potom ho už dajako
povolilo... Ale hrozné to bolo cez tú vojnu... Nechcela by som to už zažiť. A
teraz by tá vojna bola ešte horšia...“
„Raz sa stalo, že jednému Nemcovi,
keď boli u nás doma, vystrelila puška. Nás detí bolo viac, my sme spali v
jednej posteli a Nemci, len si takú plachtu rozložili a spali na zemi. Ako už
vstávali, obliekali sa a prilby si dávali, tak jeden z nich nemal zaistenú
pušku a tá zrazu nechtiac vystrelila. Viete čo to bolo? A my tam, deti... Ešte
šťastie, že tá guľka vyšla oblokom a netrafila nás. Ich veliteľ, ktorý bol
práve u susedov, on tam spal, potom spustil riadny krik.“
„Stalo sa aj, že jeden Nemec sa aj
nešťastne postrelil, ale to už nevieme okolnosti, no potom sa liečil. Týždeň
bol u nás doma. Otec už vedel trošku rozprávať po nemecky, tak vyrozumel, že aj
Nemec má doma také malé deti, že mu je ľúto...“
„Pri prechode frontu bolo aj tu na
Demänovej hodne vojakov, veď potom pokračovali ďalej na Novú a Starú Bystricu.
Tu ich veľmi veľa prechádzalo. My sme boli doma, tam sme čakali. A už sme sa
tešili, keď sme vedeli, že už Nemci idú preč. Potom boli u nás aj Rusi a
vypytovali sa, či boli aj u nás Nemci... Aj Nemci sa predtým veľa vypytovali,
všelijako, aby sa prezradilo.. oni boli špekulanti, aj jedni aj druhí, tiež sme
si museli na to dať pozor.“
Obrázok 7: Generál Anton Josifovič Gastilovič, veliteľ 18. armády 4. ukrajinského frontu.
ZDROJ: Dokumentácia Oravského Múzea. In: Zborník Oravského múzea 2014 - XXXI.
Milan Holubčík (* 1937) a Jozef Holubčík (*
1941), Oravská Lesná, v čase prechodu frontu 8-ročný a 4-ročný,
Mrzáčka
„Nemci prechádzali, ustupovali
tadiaľ, ako sme bývali. Náš otec (Marcel Holubčík) podišiel k nim a čosi sa ich
spýtal. Oni mu niečo po nemecky odpovedali, ale išli ďalej. Po čase začali
prichádzať Rusi. Keď ku nim otec prehovoril, tak už hneď dvíhali revolver, že
strieľať. Že ho zastrelia, otca. Ale tak hneď ruky dvíhal, že nič zlé nechce.“
„Potom tam u nás Rusi aj nocovali,
lebo Nemci sa zastavili asi na jeden deň na Jasenovskej. Odtiaľ strieľali jeden
na druhého, Rusi tu odtiaľ a Nemci z Jasenovskej. Aj na náš dom, guľky boli v
stene.“
„U nás v humne mali Rusi kone a
brali všetko čo bolo, ovos brali a tým koňom dávali. Mamina chcela, aby niečo
zostalo, tak zobrala jedno vrecko na chrbát a išla hore do kopca. Tam sme mali
švabčisko a chcela porozsievať ovsa, aby bolo zasadené. Ale tí Rusi strieľali
ponad ňu, počula ako hvižďali guľky okolo nej, tak hodila všetko na zem a
utekala domov. Bezcitní tí Rusi boli. Chcela zasadiť ten ovos. To sa vtedy
dávalo aj sliepkam, mlelo sa a aj pre prasatá dávalo. Naši ešte predtým
schovali mäso a slaninu do koryta a zahrabali do hnoja. Aby ho Rusi nenašli.“
„My, naša rodina, sme sa vtedy aj s
troma kravami išli schovať „do potoka“, na druhú stranu kopca. Tam sme aj pár
dní spali. Boli sme tam viacerí schovaní.“
Kristína Strempeková, rod. Paľáková (* 1939), Oravská
Lesná, v čase prechodu frontu 6 ročná, Lehotská
„Ja sa len trochu na to pamätám,
veď som bola vtedy ešte malá. Išli sme sa schovať do hory, smerom ako sa ide na
Demänovú. Otec zapriahol koňa a odviezol nás na miesto a nechal nám tam aj
kravu. Potom sa vrátil a ostal doma, pri statku. Keďže mal koňa a vojaci -
Nemci brali aj kone, musel s ním ísť kopať nejaké zákopy. Ale potom mu ho
dali.“
„V tej hore sme mali malú drevenú
búdu, takú pre statok, čo sme do nej kravy zatvárali, aby sme ich nemuseli
šikovať každý deň domov, keď sa v lete pásli za grúňom. Ale vtedy sme tam boli
my, kravy ostali uviazané vonku. V tej búde sme sa teda schovali, spolu asi zo
tri rodiny, naša a aj susedia. Keďže nemali kam ísť, tak naši povedali, že
poďte, zobereme ich. Tam sme aj spali niekoľko nocí, už neviem koľko, ale
určite viac než jednu, za jednu noc neprejde front...“
„A babka chcela naklásť oheň. Tak
nakúrila a keď sa dymilo, tak ruskí vojaci začali strieľať do tej búdy. Guľky
chvalabohu nikoho nezranili. Tí ľudia, čo sme tam boli s nimi, vyšli pred búdu
a mávali rukami. Aby nestrieľali, že nie sme vojaci. Potom vojaci prišli ku tej
búde, videli malé decká, tak nás nechali tak. Povedali, že nemôžeme mať ani
zapálenú sviečku, hľadajú ukrytých Nemcov, nech sme ticho a schovaní. Potom
neskôr prišiel otec pre nás, že už môžme ísť domov, že front je už
preč.“
Obrázok 8: Plukovník, neskôr generálmajor Ivan Nikolajevič Vinogradov, veliteľ 159. pevnostnej brigády 18. armády 4. ukrajinského frontu, ktorého jednotka oslobodila Oravskú Lesnú.
ZDROJ: https://www.mojekysuce.sk/clanky-a-komentare/oslobodenie-a-zaver-vojny-v-regione-kysuc-boje-o-bystricku-dolinu
Ľudmila Briššová, rod. Vrábľová (* 1935), Oravská
Lesná, v čase prechodu frontu 10 ročná, Bučina
„Dozvedeli sme sa, že front sa už
blíži. Otec hovoril mame – vojaci obyčajne chodia hladní, tak napeč chlebov,
pre nich a aj pre nás. Mali sme takú vymurovanú piecku, kde sa dalo upiecť
naraz viac chlebov. Tak ich napiekla, aby sme aj my mali čo jesť, a že sa potom
utúlime do pivnice.“
„Počuli sme, ako padla bomba na
Kohútik, možno ešte do teraz je na tom mieste veľká diera... Otec zakričal
aby sme sa schovali do pivnice, na zemiakoch sme si rozložili vrecia, na nich
sme sedeli a ležali. Prišli sa ku nám schovať aj susedia Murínovci,
Miterkovci, lebo oni nemali pivnice v zemi. Navarili sme čaj a jedli
sme ten napečený chlieb. Otec dával pozor pred domom, ako bývalý vojak býval
často na stráži. Už sa vedelo, že veľa domov v Námestove zhorelo, zapálili
sa od bômb a svetlíc, a niekoľko ľudí aj zahynulo. Preto prichystali
sudy plné vody a boli pripravení v prípade potreby hasiť.“
„Strieľalo sa, Rusi išli od
Zákamenného, Nemci zas pálili na nich tu od nás. Počuli sme vzduchom svišťať
strely a bomby z kanónov. Neskôr sa posunuli ďalej, na Jasenovskú.“
„Otec sa schoval do latríny, kde
cez malý otvor vo dverách pozoroval streľbu a vojakov na kopci. Zrazu
zbadal, ako smerom od Kohútika prichádza ruský vojak a ide rovno k nášmu
domu. Otec chytro vyšiel, pribehol do domu, zobral chlieb a išiel vojakovi
naproti. Verili by ste tomu? Išiel mu naproti, vôbec sa nebál. Týmto chcel aj
nás ochrániť, aby vojak nešiel do domu. Podal mu ruku, vojak pozdrav
prijal, bez otáľania mu tiež podal ruku. Privítali sa, Rus bez všetkého ten
chlieb zobral a jeho prvé slová boli – „I bekon gde?“ (A
slanina je kde)? Síce sme mali v obilí schovaný kus slaniny, aby sme mali
čím mastiť, ale otec mu povedal, že chlieb mám, ale slaninu nemám. Ale mali sme
práve uvarenú čiernu kávu, meltu, tak mu ju ponúkol, nalial do hrnčeka. Vojak
vypil a hneď odišiel k partii. Otec už potom prestal strážiť, lebo sa bál
zablúdených guliek, aby ho nejaká netrafila, tak ostal v pivnici pri nás.“
„Najťažšie bolo vtedy obriadiť
statok v maštali, lebo sme nemali blízko vodu, ale museli sme ju zo studne
nosiť. Večer už potom otec vyšiel, že aspoň trochu bude musieť dať tým kravám
napiť. Zobral kýble a išiel na tú vodu, poodbýval
a podojil. Hovoril, že len mu tak hvízdalo okolo hlavy, vedel, že sa
musí skrčiť, ísť prikrčený, to si pamätal z vojny. Možno že Nemci na neho
strieľali. Našťastie, nič sa mu nestalo, do rána sme to nejak prežili, to bolo
najhoršie, potom to už pomaly utíchalo.“
„Presuny vojakov boli, ale streľby
už nie, lebo Nemcov odohnali. Na Jasenovskej boli vypálené dva domy. Boli aj
mŕtvi, bola taká pani Kojdiaková, ktorá bola práve po pôrode a ževraj kojila
dieťa, bola pri okne a trafila ju guľka. A ešte jeden pán zahynul pri
prestrelke, Ladňák, tiež ho náhodne trafila zablúdená strela. Veľa ľudí sa však
vtedy poschovávalo, nielen po pivniciach, ale aj po lesoch, napríklad veľa ľudí
z Brišovky, lebo tade vtedy išla cesta.“
Potvrdzujú to aj slová Jozefa Briša (* 1910 - †1991), ktoré sa dozvedáme z rozprávania jeho syna Vendelína (* 1955). Niektorí mladí muži z Brišovky a Ústredia (okrem Jozefa Briša aj napr. Helén Murín, Juraj Briš kostolník a ďalší chlapi zo susedstva a zo širšej rodiny Brišovej) sa niekoľko dní pred príchodom frontu ukryli v okolitých lesoch. Nemci brali všetkých mužov v obci na budovanie zákopov, obranných opevnení a nedostavanej únikovej cesty na Kysuce. Boli to náročné práce v ťažkých poveternostných podmienkach, pod prísnou vojenskou drezúrou a vo veľmi hektickom období, keď sa blížil front a každý sa obával o svoj život. Viacerí muži pod rúškom noci preto ušli do lesov Novej rieky, kde si vo vtedajšom „druhom vývoze“, asi 50 metrov od cesty, narýchlo vykopali a postavili bunker – zemľanku a ukrývali sa tam. Zobrali si so sebou len to najnutnejšie a trochu jedla na prežitie na niekoľko dní. Pobudli tam až kým neprešiel front a prvá vlna sovietskej ofenzívy.
Obrázok 9: Hroby padlých civilistov na miestnom cintoríne.
ZDROJ: Roman Chudoba
Blažej Strempek (* 1929), Bratislava, v
čase prechodu frontu 16 ročný, Kubínska
„Keď prechádzal u nás front, tak
som slúžil u vdovy Holubčíkovej, hore na Gure. Pamätám si na to, bolo to na
Veľkú noc. Bol som vtedy vonku, na lúke, musel som ísť napojiť statok, bol
večer, po ôsmej, už bola tma. Ostreľovali Jasenovskú, kadiaľ ustupovali Nemci a
smerom od Tanečníka išli Rusi. Strieľali aj rôzne svetlice, červené, žlté,
zelené... Mne sa to páčilo, ani ma nenapadlo, aké veľké nebezpečenstvo mi
vlastne hrozí.“
„V tú noc sme spali v takej malej
lesnej maštaľke, kde sme si priniesli aj svoje periny. Mama mi rozprávala,
rodičia s mojou rodinou z Pribišskej sa schovali dole do doliny, nad potokom
poniže Františka Chromeka (volali ho Fero z Tatier). Tam býval mamin brat,
Jozef Olbert. Strieľalo sa aj tam, tak ujo mával bielou šatkou, aby
nestrieľali, že sú tam ľudia.“
.png)
Obrázok 10: Príslušníci partizánskeho oddielu Signál, ktorí operovali aj v blízkosti našej obce v horách Oravskej Magury, rok 1944.
ZDROJ: Dokumentácia Oravského Múzea. https://www.oravskemuzeum.sk/v-roku-2025-si-pripominame-80-vyrocie-konca-druhej-svetovej-vojny/
Jozef Krivulčík (*1938), Oravská Lesná, v
čase prechodu frontu 7-ročný, Pribišská
Iba pár desiatok metrov nižšie od
miesta, kde boli na Pribišskej schovaní rodičia a rodina Blažeja Strempeka,
bývala rodina Jakuba Krivulčíka. Jeho syn Jozef Krivulčík si na tieto udalosti
spomína takto:
„Už sa rozprávalo, že zajtra príde
front do Oravskej Lesnej. Už deň predtým sme počuli výbuchy bômb od
Zákamenného, alebo ešte ďalej. Nevedeli sme čo a ako... Zaujímavé, že ešte deň
alebo dva predtým prišli ku nám Nemci, dvaja či traja, popozerali, neviem čo
chceli, lebo my sme im nerozumeli, ale viem, že nám deťom dávali čokoládu. Nič
viacej nebolo, ešte som ich videl po ceste pochodovať v takom útvare. A na
druhý alebo tretí deň ráno nás otec zavčasu zobudil a hovorí, že sa ideme
schovať, lebo tu bude prechádzať front. Tak kam ideme? No nemali sme kam, tak
vedľa nás tiekol taký potok, ktorý ide z kopca a tečie dolu. Obrastený
samozrejme trávou a stromy a vrbiny tam rástli celým tým potokom. Tak sme išli
tam. Bolo nás tam viac, možnože zo dvadsať z toho okolia. Tak sme sa tam pod
takú medzu všetci schovali, pred nami bol ten potôčik, asi päť metrov tiekol,
my sme tam sedeli a čakali. Počuli sme výbuchy, ako tie bomby búchajú hore na
kopci, ale tam blízko nás nič nebolo.“
„Až za také dve hodiny idú dole
okolo toho potoka štyria vyzbrojení Nemci. My sme boli na jednej strane, oni išli
po druhej. Každý sa už bál, že nás idú zastreliť alebo čo. A ten posledný, to
si pamätám, bol taký menší a ten sa usmieval na nás. Ale prešli tadiaľ dolu
okolo nás, pošli hore na kopec a išli preč. Tak to bol taký zážitok s tými
Nemcami, nemôžem na nich povedať nič, boli inteligentní, to je pravda.“
„Po obede, v ten istý deň, už
prišli Rusi. Zdola, na koňoch viezli závodnú kuchyňu, kanóny, všetky tie
zásoby, vozy... A prišli k nám najskôr dvaja, popozerali čo a ako, či sa tu dá
ubytovať. Povedali - ideme tu. Uvidíme, či nájdeme niečo lepšie, alebo nie. Tak
prišli do izby, posadili sa, vytiahli tie svoje zásoby a pálenku a jedli,
pili... a tak ďalej. My sme sa tam ako deti okolo nich tmolili, oni si nás
dajako nevšímali.“
„Jednému sa zapáčila Aška, moja sestra. Ako malé dieťa – mala 5 rokov. Zobral ju, chvíľu sa s ňou hral a núkal jej cukríky, čokolády atď. Možno ich bolo z pätnásť tých vojakov. Mama im chcela variť obed, lebo už tam sedeli dlho, ale oni že nie, oni že majú svoje poľné kuchyne, tam mali čosi navarené. Potom takí podnapití vyšli vonku a povedali: „Tu môžeme piť a strieľať.“ Viem, že povyše, tak 50 metrov, bol drevený plot, tak zobrali prázdne fľašky, čo vypili a nastokli na tie šteky, a potom zdola od toho domu strieľali do tých fľašiek. My ako deti sme sa tam tmolili pomedzi nich a zbierali sme tie nábojnice. Lebo keď on vystrelil, tak tie nábojnice spadli na zem, my sme ich zbierali do takých krabíc a tešili sme sa tomu, že máme tie nábojnice... A jeden sa tak utrhol a povedal - ...ááá, vy tu máte sliepky! Tak bol trošku ďalej, zobral samopal a začal kosiť tie sliepky. Ale ani jednu netrafil! Vystrieľal hodne nábojov, potom sa zastavil, že to sa nedá trafiť.“
„Postupne to utíchlo, ktorýsi trochu pospali, potom sa pobrali na tie vozy, posadali a pošli ešte v ten deň preč. Vtedy bola situácia taká, že oni chceli prejsť tadiaľto ďalej na Kysuce a na Čadcu, lenže vtedy tam poriadnej cesty ešte nebolo.“
© Mgr. Michal Ignaťák, 25. 5. 2025