Toto je smutný príbeh dvoch
vojakov, kamarátov, ktorí koncom zimy roku 1945 dezertovali z nemeckej armády,
ukrývali sa v lesoch a po erdútskych gazdovstvách. Vedeli, že front sa neustále
posúva na západ, túžili po konci vojny a snívali o návráte domov do svojej
vlasti. Konca vojny sa však nedočkali, nakoniec nezmyselne prišli o svoje
životy v našej obci.
Obrázok 1. Nápis na kríži.
ZDROJ: archív autora
KAMARÁTI NA ŽIVOT A NA SMRŤ
Vo vzduchu už bolo cítiť jar. S jej
pomalým príchodom sa však vynárali a narastali obavy z vojnového stretu
Červenej armády a nacistov. Každý vedel, že koniec vojny je už len otázkou
času, no front sa na pár týždňov ustálil na línii medzi obcami Ústie,
Námestovo, Bobrov a Zubrohlava. Ako to bude s Erdútkou? Prejde front obcou,
alebo sa nacisti zakopú napr. na Jasenovskej a obec pod niekoľkodňovou paľbou
vyhorí do tla? To vtedy ešte nikto netušil.
Po potlačení Slovenského národného povstania
si obyvatelia Erdútky už zvykli, že sa po obci pohybujú nacistické jednotky
ozbrojených síl (nem. Wehrmacht), sporadicky aj oddiely Zbraní SS (Waffen-SS),
ktoré čistili okolité husté lesy od partizánov. No začali sa tu vyskytovať aj
iní, neznámi ľudia. Nielen utečenci z nacistických zajateckých táborov ale aj
zbehovia. Vojaci, ktorí utiekli z boja a v tomto období, najmä tí, ktorí
bojovali na nemeckej strane. Často pod rúškom noci chodili od domu k domu a
prosili o nocľah a trochu jedla.
Jedného dňa začiatkom marca roku
1945, našiel Ján Vrábeľ z Bučiny na šope ukrytých dvoch cudzincov. Rozprávali
po nemecky. Jeho manželka Marta Vrábľová chodila za mlada na majere do
Nemecka, kde sa naučila základy jazyka a s utečencami sa vedela
dohovoriť. Priznali sa, že zbehli a nechcú už bojovať, chcú sa ukryť,
prečkať vojnu a následne sa dostať domov. Dúfali, že sa im podarí dostať cez
Poľsko domov do Nemecka. Ján Vrábeľ bol sám vojakom v Povstaní, vedel sa vcítiť
do ich rozpoloženia. Po priznaní, kto sú a čo sú súhlasil, že im pomôže a
prenocuje ich na šope. Dal im najesť, ale povedal, že cez deň u nich
nemôžu ostať.
Obrázok 2. Karta vojaka Alfonsa Schneiderbangera.
ZDROJ: Bundesarchiv, B 563-1 KARTEI
Počas dňa sa preto zväčša
schovávali po lesoch, v noci prichádzali do Vrábľa prespať, zajesť. Vždy
dostali kúsok chleba a slaniny. Neskôr sa aj predstavili, jeden vojak sa
volal Alfons, druhý bol podľa spomienok pravdepodobne Wenzel (Václav). Nosil
okuliare a pred vojnou bol učiteľom. Dalo by sa povedať, že za tých pár
dní si ich dokonca obľúbili. Ich vzťah opísali ako kamarátov na život a na
smrť. Raz večer však prišli do Vrábľov až traja muži.
HÁDKA VOJAKOV A STREĽBA V HOSTINCI U PERÚTKU
Pridružil sa k ním aj vyšší štíhly
pán, asi 30-ročný Francúz. Neskôr vysvitlo, že aj on bol dezertér z nemeckej
armády. Volal sa Louis (Ľudovít) a pochádzal z Lotrinska, z regiónu, ktorý
bol počas vojny obsadený Nemeckou ríšou.
Alfons, podľa všetkého už pod
vplyvom nového francúzského kamaráta, začal plánovať, že by sa pridal k
partizánom a pri nich počkal na koniec vojny. Wenzel sa naňho
nahneval a začal ho ostro prehovárať, aby k partizánom nešiel. No zdá sa,
že Alfons už bol rozhodnutý.
Udalosti, ktoré nasledovali, mali
krvavú dohru a vyústili do tragédie. V pondelok, 12. marca 1945, okolo druhej
hodiny popoludní, prišli Alfons a Louis do pohostinstva u Perútku, oblečení v
civilnom oblečení, no ozbrojení a už v značne podnapitom stave. Hovorili po
nemecky a francúzsky. K prítomným sa začali správať veľmi hrubo, neskôr pozhadzovali
tovar, začali kradnúť, majiteľku pohostinstva Žofiu Miklušicovú postavili k
stene, vyhrážali sa jej smrťou a vymáhali od nej peniaze. Zastreliť chceli aj
prítomného rechtora Jána Turčana. Wenzel, oblečený v uniforme, prišiel do
podniku asi o hodinu a pol neskôr. Keď uvidel, čo sa deje, bol
zhrozený. Na kamaráta a Louisa, ktorí sa pokúšali rabovať a vyhrážali sa
civilistom, kričal, aby okamžite prestali. Alfons ho ale nechcel počúvať.
Povedal mu, nech ide preč, že on už s ním nechce byť a s novým kamarátom ide k
partizánom. Wenzel v amoku na oboch vystrelil.
Louis strelným zraneniam do hlavy
podľahol na mieste, Alfons, ktorý bol postrelený do brucha, bol ešte pri
vedomí. Prítomní ho dali na posteľ, snažili sa mu zatlačiť na ranu a zastaviť
krvácanie a svojpomocne pomôcť, keďže doktorov vtedy v obci
nebolo. Povedal že je kresťan, zavolali k nemu kňaza a ženy, čo tam
boli, sa pri ňom modlili. V agónii kričal „Marta, Marta...” Myslel tým
pani Vrábľovú, u ktorej prespával a ktorá rozumela po nemecky. Vrábľovci
sa potom báli, aby ich za to neskôr neobviňovali zo spolupráce
s Nemcami.
Na druhý deň ráno pri svätej omši
pán farár Banas povedal, že u Perútkovej, (tak každý familiárne volal Žofiu
Miklušicovú), leží ranený vojak. Išiel mu dať prijímanie, pomazanie a poprosil
ženy, ktoré môžu, nech sa idú spolu s ním ku nemu pomodliť. V ten deň poobede
skonal. Alfonsa aj Louisa pochovali na okraji cintorína, prakticky len pár
metrov od miesta ich tragického skonu.
V obecnej matrike sa nachádzajú tieto zápisy:
12. marec 1945. V byte Žofie
Miklušicovej rod. Guráňovej, obchodníčky v Erdútke, č. 501, bol zastrelený
neznámym páchateľom v okuliaroch dňa 12. marca 1945 o pol 4. hod.
popoludní neznámy muž v civilnom obleku. Podľa vyšetrenia to bol údajne
utečenec od nemeckej armády, dôstojník hodnosti poručíka, pochádzajúci
z Lotyšska (pozn. chybne uvedené, správne má byť „z Lotrinska”) menom
Ludvik, veku medzi 28 – 32 rokov, postavy vyššej, štíhlej, tvári okrúhlej,
holenej bez fúzov.
Druhý zápis je z nasledujúceho dňa:
13. marec 1945 o pol štvrtej
popoludní na následky strelného poranenia zomiera Alfons Schneiderbanger
(nar. 18. 04. 1924, Zeil nad Mainom 255-13/a, rím. kat., 21 ročný, otec Vincent
Schneiderbanger), zastrelenie dom č. 501.
Alfons bol vojakom v hodnosti
slobodníka (Gefreiter) vojenskej jednotky 5. roty (Kompanie)
/ (94. práporu horských strelcov (Gebirgsjäger-Bataillon 94). Táto
jednotka bola súčastou nemeckej 4. horskej divizie (4. Gebirgs-Division).
Boli to špeciálne vycvičené jednotky Wehrmachtu určené na boj v horskom
teréne. Gebirgsjäger nosili ako svoj symbol plesnivec, rastlinu typickú
pre horské oblasti. Dodnes je plesnivec spájaný s horskými jednotkami a ich
tradíciou. Od augusta 1944 bojovala divízia v Karpatoch a pod tlakom
sovietskych jednotiek postupne ustupovala. V januári 1945 zaujala divízia,
už v rámci 1. tankovej armády / Skupina armád „Juh“ (1.
Panzerarmee / Heeresgruppe „Süd“), pozície na Gemeri v okolí mesta Rožňava.
Následne vo februári 1945 sa 1. tanková armáda presunula k Skupine armád
„Stred“ (Heeresgruppe „Mitte“) a bojovala v okolí mesta
Tvrdošín a v Beskydoch. Je možné, že aj Wenzel mohol byť členom 4.
horskej divizie a spolu s Alfonsom dezertovali práve v čase, keď sa ich
jednotky snažili udžať pozície na Orave.
POPRAVA NA DEMÄNOVEJ
Wenzel po svojom strašnom čine
utekal celý vystrašený a v šoku na Bučinu, pribehol k Vrábľovcom, kde mal ešte
ukryté nejaké osobné veci a vzrušene, s chvejúcim sa hlasom, kričal, že „...priateľ
je tot, kaput, mŕtvy, ja musím ísť do anderes Dorf, do
druhej dediny... Urobil som zle, urobil som zle...,” vyjachtal, bleskovo
sa zbalil a utiekol. Vrábľovci celú túto scénu pochopili až vtedy, keď prišli
ľudia po Martu, aby rýchlo išla k ranenému Alfonsovi.
Z ďalšieho svedectva vieme, že Wenzel zaklopal na dom Martina Brňáka na Lehotskej. Jeho drevenica vtedy stála neďaleko cesty „k starému kostolu.” Poprosil ho o nejaké jedlo a potreboval si aj usušiť premočené šaty. Z jeho reči a posunkov rodina vyrozumela, že sa chce dostať domov do Nemecka a pýtal sa, ako ďaleko sú poľské hranice. Pani Terézia Brňáková mu dala trošku jedla a usušila mu uniformu. Potom ho odprevadili a ukázali mu cestu na hranicu.
Cez osadu Tanečník sa Wenzel dostal
na Demänovú. Tam ho údajne zadržal a zajal niekto z miestnych obyvateľov, ktorý
následne išiel do neďalekej hory k ukrytým partizánom a oznámil im, že v osade
zajali nemeckého vojaka. Partizáni prišli na miesto zadržania, zajatca zobrali
a spolu s oznamovateľom viedli do Obecnej k poľským hraniciam na miesto,
kde sa končil súkromný Kvakov a Nogov les a začínal urbár. Na tých miestach bol
Wenzel popravený. Údajne práve tým miestnym z Demänovej, ktorého k tomuto
činu mali prinútiť partizáni.
Keďže však bolo na tých miestach v
marci ešte stále veľa snehu, vraj partizáni so zajatcom prekročili poľskú
hranicu a mŕtveho nevedome pochovali tesne na poľskej strane. Keď to vyšlo
najavo, telo mŕtveho vojaka bolo potrebné vykopať, presunúť o niekoľko metrov
na slovenskú stranu a opätovne ho pochovať. Kvalitné nemecké vojenské topánky
po zosnulom ešte dlho brázdili po lesnianskych lesoch a grúňoch.
Nevedno, aké pohnútky viedli tych
ľudí, ktorí zajali a následne pripravili o život tohto vojaka. Snaha o
hrdinstvo? Pomsta za vojnové útrapy? Mohlo by sa zdať, že v čase vojnového
stavu sa len uplatnil staroveký princíp odplaty „oko za oko, zub za zub”, no je
veľmi málo pravdepodobné, že by vykonávateľ, resp. vykonávatelia vedeli o
udalostiach spred pár hodín, o Wenzelovej vražde svojich dvoch druhov. Táto
poprava ostala, pokiaľ je známe, pred úradmi zamlčaná a nikdy nevyšetrená.
Obrázok 5. Kríž sa nachádza asi 20 metrov od hraničného kameňa 145/3.
ZDROJ: archív autora
Nad Wenzelovým hrobom upevnili
provizórny kríž. Jaroslav Mordáčik, keď pracoval v hore, tak
viackrát na jeho hrobe drevený kríž opravil. Ten neskôr
nahradil kríž kovový, vyhotovený pravdepodobne majstrom Prokopom
Brišom.
Na dušičky ľudia z obce a
lesníci nosili na jeho hrob kvety, zapálili sviečku. To miesto si od
vtedy všetci pamätali ako „u Nemca”, resp. hovorili - stretneme sa „pri Nemcovi.”
Či už ženy a deti, keď išli zbierať lesné plody alebo sa na tom
mieste stretali lesníci po obchôdzke svojich úsekov.
Kríž sa nachádza pri slovensko-poľskej hranici v sedle pod Panským kameňom, asi 20 metrov od hraničného kameňa 145/3, po slovenskej strane, v odlesnenej časti lesa.
LOUIS AKO ČLEN PARTIZÁNSKEHO ODDIELU AVANGARD I
Louis Klein dezertoval v decembri 1944 a v oblasti Kysúc vstúpil na skúšku do diverzno-spravodajského partizánskeho oddielu AVANGARD I. Veliteľ oddielu, kapitán Valerij Erichovič Burzi – Jefremov, si na neho spomína vo svojich pamätiach, uvedených v knihe Oravskí partizáni (SLANÝ, J. 2025). Už pri svojej prvej veľkej akcii, keď ich oddiel napadli dňa 21. decembra 1944 v oblasti Makova, sa „...spolu so Šimonom Marhavým zachovali veľmi odvážne a iniciatívne. Pomáhali pri prenose rádiostanice kapitána Ivanova a záchrane vojenského materiálu.“ Neskôr sa spomína aj pri plánovaní diverznej činnosti v Kňažej, kde oddiel plánoval vyhodiť do vzduchu most. 14. februára 1945 kapitán V. E. Burzi ukončil predchádzajúci úväzok a následne predĺžil s Louisom spoluprácu.
Obrázok 6. Valerij Erichovič
Burzi – Jefremov, veliteľ diverzno-spravodajského partizánskeho oddielu
AVANGARD I. Fotografia z 30. rokov 20. storočia
ZDROJ: https://ru.wikipedia.org/
6. marca 1945 sa kapitán V. E.
Burzi stretol v lesoch pri Demänovej so štyrmi Nemcami – dezertérmi (môžme sa
len domnievať, že dvaja z nich mohli byť Alfons a Wenzel). Pri tomto stretnutí
ich neprehľadával ani neodzbrojoval, oni mu sľúbili, že pri ďalšom stretnutí,
ktoré si dohodli na 10. marca, mu dajú jeden samopal. Na stretnutie sa okrem
kapitána Burziho vybrali aj partizáni Šimon Marhavý a Louis Klein.
Podrobnejšie informácie o priebehu stretnutia nie sú známe.
Dňa 15. marca sa skupina siedmich partizánov vrátila k oddielu. Cestou sa zastavili v Erdútke u miestneho učiteľa a ten ich informoval, že jeden z nemeckých dezertérov zabil svojho kamaráta a partizána Louisa Kleina. Po čine utiekol. Túto tragickú udalosť čiastočne vysvetľuje rozkaz veliteľa partizánskeho oddielu AVANGARD I č. 16: „Veliteľ skupiny A. U. Kapeljuch počas plnenia úloh spojenia so skupinou D. P. Alexejenka povolil zastávku na odpočinok pred dokončením úlohy. Nesplnil rozkaz na prijímanie spojok, povolil pitie alkoholu počas plnenia úlohy, čo viedlo k smrti príslušníka oddielu Louisa Kleina. Vzhadom na to: 1. Veľiteľa skupiny A. U. Kapeljucha pozbavujem velenia. 2. Partizánovi A. U. Kapeljuchovi oznamujem prísne napomenutie s posledným varovaním. 3. Zbavujem A. U. Kapeljucha práva nosiť pištoľ, dokiaľ mu nebude zrušený súčasný trest. 4. Ešte raz upozorňujem príslušníkov oddielu, že za pitie alkoholických nápojov pri plnení úloh budú vyvodené tvrdé tresty. 5. Prikazujem odovzdať všetky peniaze.“
Obrázok 7. Pomník kapitána V. E. Burzi – Jefremova (* 22. 11. 1917 — 7. 4. 1945) v neďalekej poľskej obci Rycerka Dolna, časť Słowiaki na mieste jeho skonu. V roku 2018 bol odstráneny na základe tzv. dekomunizačného zákona.
ZDROJ: https://www.google.com/maps, pohľad Google Street View z 9/2012
SYMBOLICKÉ STRETNUTIE PO POLSTOROČÍ
Pod dohľadom Nemeckej komisie pre
vojnové hroby, (Volksbund Deutsche Kriegsgräberfürsorge, skratka VDK),
sa v roku 1994 vykonávala v Oravskej Lesnej exhumácia vojnových
hrobov. Následná správa VDK o exhumácii z 25. septembra 1995 uvádza
celkovo sedem nemeckých vojakov exhumovaných z obecného cintorína. Na
obecnom cintoríne boli pochovaní piati nemeckí vojaci, ktorí zomreli 3.
novembra 1944 (zastrelenie partizánmi pri Zošákovej hájovni), šiesty vojak,
ktorý padol 13. marca 1945 (Alfons Schneiderbanger), plus siedmy vojak (bez
uvedenia osobných údajov - ako neznámy vojak), ktorý by mal byť vojak, partizán Louis
Klein.
Správa o exhumácii hovorí aj o ďalšom hrobovom mieste pri osade Demänová. Poľný hrob sa nachádzal v zalesnenej oblasti a bol označený železným krížom (v poradí ôsmy vojak z Oravskej Lesnej - vojak Wenzel).
Znovupochovanie ôsmich nemeckých vojakov z obce Oravská Lesná sa následne uskutočnilo na novovybudovanom nemeckom vojenskom cintoríne vo Važci v bloku číslo 7, v 43. rade, v hroboch č. 1388 - 1395.
Keďže je VDK humanitárna, nezisková organizácia, z finančných a logistických dôvodov neodoberá exhumovaným vojakom vzorky DNA. Hoci u šiestich mŕtvych na cintoríne boli známe dátumy narodenia a aj dátumy a čas úmrtia, na ich pozostatkoch sa nenašli žiadne identifikačné štítky ani iné stopy po identite. Zostalo teda nejasné, ktoré kosti patrili ktorej osobe. Nemohli mať teda na pomníkoch uvedené svoje mená, ale boli pochovaní len ako „neznámi nemeckí vojaci“ (unbekannte deutsche soldaten).
Presne po päťdesiatich rokoch sa tak dvaja kamaráti, „bratia v zbrani”, opäť symbolicky spolu stretli, bohužiaľ už nie ako živí, ale iba ich pozostatky, ktoré spočinuli v jednom spoločnom hrobe. Ich duše čakajú v utrpení na očistenie od svojich hriechov, aj na naše modlitby a na večnú spásu.
© Mgr. Michal Ignaťák, 6. 2. 2026
PS: Tento článok má historicko-dokumentárny charakter. Niektoré dialógy a scény sú spracované formou umeleckej rekonštrukcie na základe svedectiev a archívnych prameňov.
4. Gebirgs Division. [cit. 2026-01-22]. Dostupné online: < https://www.fronta.cz/dotaz/4-gebirgs-division >
Emailová komunikácia s pani Birgit Wulf. Bundesarchiv, GZ.: DR 1 - 2025/A-167 [cit. 2025-03-19].
Emailová komunikácia s pánom Paul-Matthias Tyrell. Bundesarchiv, Gz.: DR 1 - 2025/A-167 [cit. 2025-04-11].
Emailová komunikácia s pani Margit Bugner. Volksbund Deutsche Kriegsgräberfürsorge e.V. [cit. 2025-05-15, 2025-05-16, 2025-05-19].
Emailová komunikácia s pani Diane Tempel-Bornett. Volksbund Deutsche Kriegsgräberfürsorge e.V. [cit. 2025-04-09].
KOLEKTÍV. Oravská Lesná : monografia obce. Obec Oravská Lesná, 2022. 381 s. ISBN 9788057043867.
Matrika zomrelých 1939 - 2023. Matričný úrad Oravská Lesná. [cit. 2023-11-11].
NÁMESTOVO V ROKOCH 1939 - 1945. [cit. 2025-03-19]. Dostupné online: < https://www.namestovo.sk/sk/namestovo-po-koniec-2-svetovej-vojny >
Nemeckí horskí strelci, známi ako Gebirgsjäger. [cit. 2026-01-22]. Dostupné online: < https://www.facebook.com/100083247636468/posts/nemeck%C3%AD-horsk%C3%AD-strelci-zn%C3%A1mi-ako-gebirgsj%C3%A4ger-boli-%C5%A1peci%C3%A1lne-vycvi%C4%8Den%C3%A9-jednotky-/719756177475964/ >
Osobná komunikácia s pani Ľudmilou Briššovou rod. Vrábľovou. Oravská Lesná. [cit. 2021-10-29, 2023-09-30].
Osobná komunikácia s pani Margitou Janoťákovou, rod. Brňákovou. Zákamenné. [cit. 2024-09-08].
"Z detstva si pamätám, keď môj otec Ľudovít Brňák rozprával, ako raz na konci vojny prišiel k nim jeden nemecký vojak. Poprosil ich o nejaké jedlo a potreboval si usušiť oblečenie, lebo bol celý premočený. Z jeho reči a posunkov vyrozumeli, že sa chce dostať domov do Nemecka a pýtal sa, ako sú ďaleko poľské hranice. Moja babka mu dala nejaké jedlo a usušila mu uniformu. Potom ho odprevadili a ukázali mu cestu na hranicu. Na druhý deň sa dozvedeli, že bol zastrelený. Môj otec rozprával, že to bola zbytočná smrť, pretože tento vojak už nemal v úmysle bojovať a chcel sa dostať domov k rodine. Moji starí rodičia sa volali Martin a Terézia Brňákovci a bývali v drevenici, volali to na grúni. Bolo to neďaleko cesty, ktorá vedie ku kaplnke pri mieste, kde stál starý kostol. Táto drevenica tam už dnes nestojí."
Osobná komunikácia s pánom Emilom Nogom. Oravská Lesná. [cit. 2024-08-10].
Osobná komunikácia s pánom Jozefom Nogom. Hronec. [cit. 2026-01-21].
Osobná komunikácia s pánom Jozefom Mordáčikom. Oravská Lesná. [cit. 2024-04-18].
Osobná komunikácia s pánom Jozefom Strempekom. Oravská Lesná. [cit. 2026-01-23].
Rycerka Górna: “Jefremow” usunięty. 05.09.2018 23:02. [cit. 2026-02-06]. Dostupné online: < https://beskidzka24.pl/rycerka-gorna-jefremow-usuniety/ >
SLANÝ, J. Oravskí partizáni. Bratislava. Juraj Slaný, 2025. 411 s. ISBN 978-80-570-6868-6
WOŹNIAK, H. Oddział partyzancki Waleriana Burzi - "Jefremowa. In: Wieści z gmin Żywiecczyzny. Nr. 3 (114), 1998. [cit. 2026-02-06]. Dostupné online: < https://sbc.org.pl/Content/278513/iii351749-1998-w3a.pdf >