„Kto by bol zvedavý na typickú horalskú dedinu, nech sa vyberie jednoho dňa ráno do Erdútky. Ale keď príde do Erdútky, nech nejde cestou. Lebo kto by šiel cestou, vráti sa, pokriví ústa a povie:
- Daj sa mi svete: kostol, fara, pošta, škola, dva domy a nič viacej. Takému však smele môžete povedať, že nebol v Erdútke.
Kto by ju chcel dôkladne vidieť, musí si vziať dva páry dobrých priestranných topánok, na tri dni jedenia a nešanovania nôh. Musí sa pustiť s vychádzajúcim slncom, lebo keď príde na to miesto, odkiaľ vyšiel, bude už tma. A ten nepovie nič. Ľahne si, bude spať do poludnia, popoludní bude chodiť ako by mal špendlíky v pätách a až na tretí deň si odpľuje. Ten vám síce tiež povie, že Erdútky nevidel, ale vy si z toho nerobte nič, lebo veď Erdútky nevidel ani sám rychtár. Opýtajte sa ho len, či ju cítil. Lebo Erdútka sa nedá vidieť, lež cítiť, a to na nohách.
Nuž to je tá zvláštnosť Erdútky.
V Erdútke sa vtedy končil svet. Ležala celkom Pánubohu za chrbtom a odtiaľ - iba ak do pekla a v pekle... Veľmi som pochyboval, že by si čerti dali záležať na peknej slovenčine.“
Milo Urban
(* 24. 08. 1904 Rabčice, † 10. 03. 1982 Bratislava). Významný slovenský spisovateľ, goral, rodák z Rabčíc, jeden z najvýznamnejších reprezentantov modernej slovenskej literatúry. Jeho protivojnový román Živý bič je najvýznamnejšie slovenské dielo o prvej svetovej vojne a patrí k najviac prekladaným dielam novodobej slovenskej prózy.
ZDROJ:
URBAN, M : Dva týždne na Slovenskej Sibíri. In: Rozvoj. Časopis stredoškolských študentov. 1926, roč. 5, č. 7.
URBAN, M : Dva týždne na Slovenskej Sibíri. In: Rozvoj. Časopis stredoškolských študentov. 1926, roč. 5, č. 7.
„A dnes, keď sa dozvedám o úspechoch a malých zázrakoch,
ktoré sa zásluhou bystrého umu a šikovných rúk dejú v tejto obci, som
dvojnásobne rád, že je to v Oravskej Lesnej, ktorá tak krásne znie
a nie v Erdudke.“
PhDr. Alexander Murín
(* 01. 07. 1919 Erdúdka, † 10. 03. 1982 Piešťany). Prekladateľ, pedagóg a kronikár mesta Piešťany. Rodák z našej obce, iniciátor premenovania Erdúdky na Oravskú Lesnú.
ZDROJ: Noviny Práca z 9. februára 1985
„Mojou vrelou túžbou za štrnásť rokov žalárneho väzenia bolo a za to som sa každodenne modlil, aby som ešte za života k oltáru pristúpiť mohol. Moje prosby dobrotivý Pán Boh vyslyšal. Po prepustení z väzenia v 86 roku svojho veku, mohol som to uskutočniť po prvý raz v Oravskej Lesnej. V kostole, ku stavbe ktorého - a fary - ako veličianský farár, v rokoch 1910 - 1912, vymáhajúc a náhliac stavbu na patričných miestach a pomáhajúc vtedajšiemu farárovi v „Erdúdke“ - som sa nemalou účasťou pričinil. Je to zvláštne riadenie Božie, že po vyslobodení z toľkoročného žalára, práve v tomto kostole mohol som, cez toľké roky prechovávanú túžbu, cez tri týždne pri oltári utišovať a za celý ten čas vo fare pohostinné prístrešie nájsť. Za to ďakujem dobrému Pánu Bohu a prosím ho i budem prosiť, pokiaľ len budem žiť, aby dobrotivý Pán Boh žehnal ľudu tunajšej farnosti a žehnal i práci v nej pôsobiaceho terajšieho dušpastiera a ďalších nasledujúcich dušpastierov, aby nachádzali duchovnú radosť z bohabojných svojich veriacich, a tak spoločne úspešne pracovali na svojom duševnom spasení. K tomu nech prispeje i moje veľpastierske žehnanie.“
Ján Vojtaššák
(* 14. 11. 1877 Zákamenné, † 04. 08. 1965 Říčany). Oravský rodák, katolícky kňaz a spišský diecézny biskup. Nespravodlivo odsúdený vo vykonštruovanom procese so slovenskými biskupmi v roku 1951. Dňa 7. októbra 1963 po prepustení prichádza do Oravskej Lesnej ku svojmu synovcovi, farárovi Tomášovi Vojtaššákovi. Pobudol v našej obci 3 týždne, následne bol internovaný do Senohrabov pri Prahe, kde o necelé dva roky zomiera. V súčasnosti prebieha proces jeho blahorečenia.
ZDROJ: Farská kronika Oravskej Lesnej
„Obec je rozdelená na piatich kopcoch. Každý gazda má svoj dom postavený uprostred svojho pozemku a so susedom sa stretne skoro len v nedeľu. Sama obec sa skladá z viac osád, z ktorých každá má iné meno a inú povahu. Všetké tieto osady spája v celok mohutný les, ktorý z južnej strany tiahne sa až k Váhu a zo severnej ďaleko do Poľska. Obec Erdúdka je miestom, kde sa končí chlieb a začína voda. Tunajší ľud pozná skutočný chlieb len z Očenáša. Jediným prameňom výživy okrem málo výnosného hospodárstva je i dnes práca v lesoch. Veľký význam mali a ešte i dnes majú sezónne práce. Mladí ľudia idú v húfoch na jar za prácou, aby mali v zime za čo žiť. Ak chudobný je ľud, tak krásna je príroda, ktorá ubiedenému človeku nedá zúfať. Zvlášť leto je krásne. Je pomerne dosť krátke, ale je teplé. Teplota tu dosahuje i 30°C. Keďže celá obec je popretkávaná lesom, ktorý je zas zbrázdený potôčkami, tunajší vzduch je naozaj vzduchom tatranským - ostrým a vždy čistým. Na holiach v lete sú salaše, kde dostať bryndzu, syr, oštiepky a chýrečnú erdudskú žinčicu. V obci je päť slušných hostincov, poštový úrad, notariát a knižnica. Spomienky zaslúžia i riečne kúpališťa, jednoduché, ale možné ku kúpaniu a atrakciám. Zima v obci je jedinečná. Často napadne také množstvo snehu, že ľudia takmer nemôžu z domu výjsť. Krása prírody sa odráža i na povahách ľudí. Hoci tak ťažko bojujú o svoje živobytie, predsa sú zdraví, veselí a pokojmilovní. Nikdy nezúfajú nad svojím osudom a mravne nikdy tak hlboko neklesnú ako ľud iných miest. Tu platí príslovie zdravý duch v zdravom tele.“
Vojtech Molitoris
(Prvý obecný notár, v obci pôsobil od 1. 1. 1938 do 16. 9. 1938)
ZDROJ: Oravská Lesná. Monografia obce. 2022.