V minulosti sa šírili
správy a informácie predovšetkým ústnym podaním. Ide o najstarší spôsob
medziľudského šírenia pamäti z generácie na generáciu. Zaujímavé poznatky z
dávnej histórie našej obce a aj veľmi osobný, ba až spiritálny príbeh z ich
rodu, mi vyrozprávala pani Ľudmila Briššová rod. Vrábľová (*1935). Nenájdete ho
v žiadnej knižke, monografii, v žiadnych listinných dokumentoch. Pretrval až do
dnešných dní práve ústnym podaním z jednej generácie Vrábľovcov na
druhú. Je rok 2024 a zdá sa, že už nastal čas, aby bol vyrozprávaný a
napísaný na papier.
Vrábľovci z rodu pani
Ľudmily prišli do novovzniknutej Erdúdky v 18.storočí odniekiaľ z Poľska. Vtedy
ešte nemali meno poslovenčené, volali ich jednoducho „Vrobli” (wróbel po
poľsky znamená „vrabec”). Usadili sa najprv blízko za hranicou, v oblasti
dnešnej Demänovej. Táto osada dostala názov podľa jedného z prvých osadníkov – Demjana.
Aby sa vedeli osadníci rozlíšiť navzájom, dávali si prímenia. Tohto Vrábľa
volali Vrábeľ Demjanov. Takto ho nájdeme zapísaného aj v starých matrikách.
Osada Demänová mala strategickú polohu – bola na hranici ciest na Považie a do
Poľska. Práve pre blízke spojenie s prvými poľskými dedinami si tu Vrábľovci
údajne založili hostinec. Produktami z Poľska ho aj zásobovali. Zastavovali sa
tam pocestní občerstviť sa, ale aj stretnúť sa, pozhovárať.
Lenže po častých
nájazdoch a rabovačkách zbojníkov, (volali ich všeobecne „jánošíkovci”), im
jedného dňa zobrali prakticky všetko vrátane dobytka. Rozhodli sa preto
presťahovať v rámci obce o dve doliny ďalej, na Fľajšovú.
Vtedy sa na Fľajšovej
začínala naša obec – prvý dom s číslom domu 1 bol práve tu. Tak ako všetci
vtedajší obyvatelia, aj Vrábľovci z nášho príbehu boli chudobní gazdovia,
obrábali polia a pôdu, chovali ovce a kravy. V 19. storočí tu žila rodina
Jozefa Vrábľa. Boli veľmi pobožní a mali veľa detí, medzi nimi aj dcéru Máriu.
Bola to pekná mladá žena, zatiaľ ešte slobodná, no už dovŕšila plnoletosť a bola zrelá na vydaj. Bohužiaľ, stala sa veľká tragédia. Mária sa necítila dobre. Jedného dňa na dvore odpadla a upadla do bezvedomia. Kriesili ju, no neúspešne. Doktorov vtedy nebolo, mysleli si teda, že je mŕtva.
Ilustračný obrázok (posledná rozlúčka v Zákamennom)
ZDROJ: https://www.facebook.com/photo/?fbid=649741103610211&set=a.211623114088681
Pán Boh dal, pán Boh
vzal. Smrť bola bežnou súčasťou kolobehu života, bola oveľa bližšie ľudí a ich
osudov, než ju vnímame v súčasnosti. Pri absencii liekov a vakcín boli, v
dnešnom ponímaní aj zdanlivo bežné vírusové ochorenia, veľmi nebezpečnými
chorobami a detská úmrtnosť bola vysoká.
Nuž začali sa prípravy
na pohreb, stolári zbíjali truhlu. Kedysi, keď ľudia
umierali doma, snažili sa nebožtíka čo najskôr pochovať. Obrad bol najneskôr na
druhý deň. V tom období však vyšiel nový prípis - pochovávať sa má až na 3. deň od
úmrtia. Jedným z dôvodov mohol byť aj viackrát preukázateľný fakt, že zdanlivo
mŕtvu osobu mohli pochovať aj zaživa. Erdúcki hrobári v tých časoch by o
tom vedeli rozprávať. Keď prekopávali staré hroby, aby mohli pochovávať mŕtvych
z rodiny na tie isté hrobové miesta, nachádzali kosti mŕtveho v neprirodzenej
polohe, či dokonca obrátené dolu tvárou, keď nebožtík ožil a prevrátil sa v
truhle.
Pozostalí
vykonávali viacero úkonov, ktorými si mŕtveho jednak uctili, no zároveň sa mu
prostredníctvom daných obradov snažili zabrániť, aby po smrti škodil živým,
prípadne aby sa po smrti vracal. Hneď po úmrtí zavreli mŕtvemu oči, lebo sa
verilo, že ak by sa na niekoho po smrti pozrel vzal by ho so sebou. Zrkadlo sa
zastrelo čiernou látkou, aby sa mŕtvy v ňom nevidel, lebo ináč by sa stále
vracal medzi živých. Dôležité bolo tiež otvoriť okno, aby duša mohla vyletieť.
Slamu z postele, na ktorej nebožtík ležal, spálili. Mŕtveho umyli tkaninou
namočenou vo vode alebo víne a obliekli ho do sviatočných šiat. V dome,
kde ležal zosnulý, bolo zakázané pracovať. Zahasil sa i oheň, preto domáci
jedli suchú stravu, prípadne im nosili jedlo susedia.
Po
tom, ako sa najbližšia rodina a ľudia z blízkeho okolia dozvedeli o úmrtí
Márie, zišli sa večer u Vrábľovcov, modlili sa, spievali náboženské
piesne, spomínali na ňu. Ako tak boli všetci pohrúžení do rozjímania a
modlitieb, stalo sa zrazu niečo neuveriteľné. Na obrovský údiv všetkých zídených,
Mária otvorila oči a pomaly sa posadila v truhle. Z neočakávanej situácie a zo
šoku, ktorý bol vzájomný, sa ako prvá spamätala Mária a prehovorila: „Co še
džeje? Co tu robiče?”
Strach a zdesenie
prítomných po chvíľke vystriedala úľava, radosť a slzy dojatia a šťastia. Ľudia
s úľakom kričali: „Ty žiješ? Si ty Mariša? Veď si zomrela!” Poobzerala sa
a po chvíľke povedala, „...nuž áno, zomrela. Veď som aj bola pred sudcom.” Ostatní
nechápali. „Nie, to sa ti vari muselo snívať!” Všetci si prisadli bližšie
a zomkli sa okolo nej. I rozpovedala prítomným príbeh, čo si pamätala zo zážitku,
keď sa na chvíľu ocitla „na druhej strane,” resp. po goralsky, keď
„přeumyrala.”
Po tom, ako odpadla, jej
duša vzlietla a ocitla v novej, neznámej ale krásnej a žiarivej krajine. Vôbec
sa nebála a po chvíľke uvidela svätého muža. Personifikovala si ho ako svätého
Petra. Privítal ju spolu so zborom anjelov a po chvíli začal vymenúvať a
postupne s Máriou prechádzať všetky jej pozemské hriechy a dobrá. Boli tam
veľké dvojramenné váhy. Anjeli postupne prikladali na jednu stranu váhy dobré
skutky a na druhú stranu zlé, ktorých sa Mária počas svojho života dopustila.
Keď už sa zdalo, že si s prítomnými prešla všetky skutky a ťarcha tých zlých
preváži tie dobré, prišiel ešte jeden, posledný anjel. Ťahal za sebou veľký
batoh slamy. Hodil ho mocne na tú váhu a stalo sa to, že teraz dobré
skutky nielenže prevažovali, ale všetky zlé skutky z váhy zároveň vypadli. A
anjel prehovoril, že Mária urobila najväčší skutok lásky vtedy, keď neodmietla
pocestného, ktorý žiadal o nocľah. Priniesla slamu, ktorá práve pred jej očami prevážila
váhu, a ustlala mu lôžko na noc. Ale zároveň jej anjel povedal, že ešte
nenastal jej čas, aby tu ostala, ešte sa bude musieť vrátiť späť. A vtedy opäť
otvorila oči.
Vtom sa
jej rodina rozpamätala na príhodu, ktorá sa pred nejakým časom naozaj
stala. Raz podvečer zaklopal na dvere Vrábľovcom jeden žobrák s prosbou,
či by ho neprenocovali. Otec Jozef nesúhlasil – že nemajú miesta. No jeho dcéra
Mária na otca naliehala, nech len súhlasí, nech pocestný u nich v humne
prenocuje. Už je tma a je nebezpečné ísť lesom proti noci. I sama odišla po
slamu a prestrela mu na spanie, nech pospí do rána. Iniciatíva vyšla od nej a
aj keď sa vzoprela otcovi, ten nakoniec uznal, že mala pravdu.
Staré príslovie „Hosť do
domu, Boh do domu,” poznajú v tejto forme v mnohých slovanských jazykoch. No
zvyk hostiť hosťa je veľmi dávny a spoločný mnohým národom a kultúram.
Povinnosť pohostiť hosťa, nie iba príbuzného či suseda ale i celkom neznámeho
človeka, nebola len povinnosť. Bola to skutočne česť, radosť z návštevy, lebo
hosť znamenal pre dom požehnanie. A v našom príbehu platia slová tohto
príslovia naozaj doslova a do písmena.
Márii sa po tomto
duchovnom zážitku vrátilo zdravie, žila ešte mnoho rokov, dokonca sa vydala a
mala aj deti. A hoci sa tento príbeh odohral v druhej polovici 19. storočia,
vďaka Vrábľovcom, ktorí ho šírili ústnym podaním, sa nám zachoval až do
dnešných dní. Potomkovia si tento príbeh pripomínajú a stal sa pre nich
inšpiráciou. Dobrosrdečnosť a pomoc ľuďom bola u nich na prvom mieste. Hostí a
cudzincov vždy prichýlili, snažili sa im pomôcť, nechali ich prenocovať, dali
im najesť, napiť. Aj neskôr, keď sa časť Vrábľovcov presťahovala na Bučinu, v
ich dome, resp. na šope, prespávali aj mladí, prípadne študenti, ktorí prišli
na Hanu na odpust. Nikdy neposlali pocestného preč. Ani počas druhej svetovej
vojny, keď prah ich domu prekročili aj nacisti, partizáni, zbehovia, či
sovietski vojaci. Dokonca sa aj raz stalo, že sa v jednom momente v ich dome,
doslova pod jednou strechou, ocitli nemeckí vojaci prosiaci v kuchyni o niečo
pod zub a zároveň aj slovenský partizán schovaný pod strechou v sene. Ale o tom
hádam niekedy nabudúce.
Podľa spomienok pani Ľudmily Briššovej rod. Vrábľovej
spracoval a upravil
IRŠA, R. Hosť do domu – obrad dávnych
vekov. 1. október 2014. [cit. 2024-5-7]. Dostupné online:
< http://irsa.szm.sk/clanky/host-do-domu-obrad-davnych-vekov.html >
Osobná komunikácia s pani Ľudmilou
Briššovou. Oravská Lesná. [cit. cit. 2021-10-29, 2023-09-30].
VOŠTENÁKOVÁ, Z. Pohrebné rituály v
minulosti - STARÍ SLOVANIA SI CTILI DUŠU ZOSNULÉHO. Slovenské pohrebníctvo, 5.
november 2011. [cit. 2024-5-10]. Dostupné online:
< https://www.pohrebnictvo.sk/pohrebne-ritualy-v-minulosti/ >
Zákamenné na historických fotografiách, 5. december 2022. [cit. 2024-5-7]. Dostupné online: < https://www.facebook.com/photo/?fbid=649741103610211&set=a.211623114088681 >