Z obecnej kroniky:
Práve začínalo lístie zo stromov opadať, keď sa tak, ako po mnohé predchádzajúce roky, vracala domov skupina chlapov z „múračiek.” Z liptovských murárov sa vďaka odvedenej práci stala postupne značka, ktorú už poznajú všade na „Dolnej zemi.” Pre vrodenú húževnatosť sa uchytili a rýchlo naberali skúsenosti, až sa vypracovali na vyhlásených majstrov. Ich šikovné ruky rýchlo našli uplatnenie a po čase sa mohli popýšiť tým, že pomáhali stavať mestá ako Viedeň, Záhreb, Miškovec, Kečkemét, Segedín, Ostrihom, ale najmä Budín a Pešť.
A to nie je jediný úspech našich šikovných remeselníkov. Vďaka našim bryndziarom poznajú náš poklad, pravú liptovskú ovčiu bryndzu, vo všetkých kútoch monarchie, ba dokonca sa dostala až na cisársky dvor, kde ju pod názvom „liptauer” servírujú samotnému cisárovi pánovi!
Predchádzajúce riadky sú samozrejme fikciou, ale keby sme trošku popustili uzdu fantázii, pravdepodobne by sme neboli až tak ďaleko od možnej reality.
Osemdesiate roky 18. storočia boli pre našu obec kľúčové z hľadiska jej ďalšej existencie. Počas piatich desaťročí jej trvania sa rozrástla na viac než 700 obyvateľov, čo bol na tú dobu nemalý počet. Dôležité udalosti z rokov 1786 - 1787 však viedli k tomu, že naša obec takmer vymizla z mapy sveta. Práve po polstoročí jej existencie. Jej dlh voči oravskému panstvu pomaly rástol, ekonomický potenciál chudobnej obce bol veľmi nízky. Vtedajšia vrchnosť plánovala obyvateľov Erdúdky presťahovať na Liptov, do jednej z obcí, ktorú si sami vyberú. Ale poďme pekne poporiadku, priblížme si, čo sa v spomínaných rokoch stalo.
Obrázok
1: Rakúska mapa vojenského mapovania z roku 1783 s výrezom obce „Erdődka”. Rozpoznáte na nej rieky,
doliny, starú obecnú cestu?
ZDROJ: https://www.staremapy.sk/
Roku pána 1786. Minimálne päť dní jazdy konským povozom, v južnejších častiach Habsburskej monarchie, sa učenci a vzdelanci dozvedajú, že niekde ďaleko na severe Uhorského kráľovstva leží v horách neveľká obec s názvom „Erdődka.” Kartograf, lexikograf, redaktor a novinár Ján Matej Korabinský, prešovský rodák a významná osobnosť osvietenstva, vydáva v Prešporku svoje najvýznamnejšie dielo Geograficko-historický a tovarový lexikón Uhorska. Rozsahom takmer 900 stranové vlastivedné dielo v nemeckom jazyku obsahuje okrem iného aj miestopis takmer všetkých obcí, resp. sídiel Uhorska. Pod heslom „Erdődka” môžeme nájsť: „Erdődka je veľmi roztratená dedina v oravskej stolici na poľskej hranici. Ich stodoly a maštale sú väčšinou veľmi vzdialené od dediny. Volajú ich foľvárky. Je podivné, že napriek tomu, že mnohí obyvatelia sa pre neúrodu a pre veľmi zlú kvalitu pôdy pred niekoľkými rokmi odsťahovali do Békešskej župy a do Banátu, predsa sa odtiaľ vrátili späť. Mnohí tu spia v zime na peci. Tu i v okolí sa vyskytuje olej vyrobený z dreva, ktorý sa volá decht a z ktorého sa vyrába kolomaž na vozy.”
Obrázok 2: Obec „Erdődka” v Korabinského Geograficko-historickom a tovarovom lexikóne Uhorska, rok. 1786
ZDROJ: http://digital.onb.ac.at/OnbViewer/viewer.faces?doc=ABO_%2BZ163710607
V tom čase musel mať
novozvolený erdúcky richtár Jozef Srogoň hlavu v smútku. Notári mu práve
ohlásili, že stolica vyrúbila poddanským dedinám vyššie župné i vojenské dane. Nastali veľmi zlé časy, obecná rada musela
riešiť existenčné problémy. Tých pár denárov za prenájom pasienkov a holí
pastierom z Pribiša, Dolnej Lehoty a Kubína obec z biedy určite nevytrhnú.
Neúrodné roky 1784 až 1786 a k tomu ešte tuhé zimy spôsobili, že miestny ľud
nemal dostatok potravín na svoju obživu. Hlavný slúžny námestovského okresu,
Gabriel Dedinský, im cynicky „poradil”, že výnosy poľnohospodárskych plodín
majú zvýšiť „pochytaním škodnej“, napríklad vrabcov, strák a vrán. Nariadil,
koľko kusov škodlivých vtákov majú pochytať a odovzdať. Nad tým sa
dalo len pokrútiť hlavou. Notárov, bratov Mutňanských poprosil richtár
vyhotoviť žiadosť o finančnú a naturálnu podporu. Rozposlali ho nielen
slúžnovskému úradu, ale aj susedným dedinám.
Aby toho nebolo málo, na
Erdúdku sa valila ďalšia pohroma, ktorú môžeme z pohľadu dejín obce pomenovať
prvou epidémiou cholery. Tá vo veľkom prepukla vo februári roku 1786. Oravská
stolica (župa) mala v tom čase iba jedného jediného lekára, doktora
Erbera, ktorý sídlil v Dolnom Kubíne. Keby sa nedostalo Erdúdke pomoci od
susedných obcí, mohlo to mať pre ňu fatálne následky. Obec Zákamenné sa
postarala o dovoz lekára do obce a taktiež zaplatila aj pomocníkov, ktorí mu
pomáhali pri chorých. Okrem toho spolu s Vasiľovom poslali aj finančnú pomoc.
Chorých sústreďovali do dvoch domov, patriacich rodine Turoňovej, v ktorých
zriadili provizórnu nemocnicu. Mŕtvych ihneď pri domoch pochovávali.
Doktor Erber v lekárskej
správe pre župu uviedol, že ak sa obyvateľom neposkytnú potraviny, choroba sa
opäť rozšíri. Na jeho neodbytné naliehanie poslala župa v auguste 1786
potravinovú pomoc, prídely ovsa a jačmeňa pre najchudobnejších občanov. Pomohli
aj viaceré dolnooravské obce a aj zemania. Choleru sa nakoniec po deviatich
mesiacoch podarilo zastaviť, Erdúdka bola z najhoršieho von. Epidémii však
padlo za obeť viac než sto erdúckych duší.
Medzitým sa v sídle
Oravského panstva, na Oravskom hrade, začalo uvažovať o tom, či má vôbec
význam, aby táto chudobná a pre stolicu stratová obec naďalej existovala.
V platení vojenskej dane mala Erdúdka za obdobie rokov 1766 - 1784 dlh vo výške
421 florénov. Ani daňové úľavy chudobnej obci nepomáhali, jej celkové zadĺženie
sa čoraz viac prehlbovalo. Panský provízor prepočítal platenie daní do panskej
pokladnice za posledných tridsať rokov a zistil, že obec dlhuje 1522
florénov a 90 denárov. Zdalo sa, že panstvo i Oravská župa nebudú mať v
blízkej budúcnosti z obce nijaký úžitok.
V roku 1786 zasiahli
reformy cisára Jozefa II. aj štátnu správu. Viaceré menšie župy boli
spojené do väčších, aby sa tým ušetrili výdavky na platy úradníkov. Oravská
župa bola zlúčená s Liptovskou a to z dôvodu príbuznej povahy obyvateľstva a
cestného prepojenia, keďže styk medzi nimi uľahčovali štyri schodné cesty. Tým
by sa ľahšie obsadzoval aj správny aparát, keďže na Orave bolo podstatne menej
zemanov, než na Liptove. Vzniknutím novej Liptovsko-oravskej stolice sa zároveň
potvrdila aj úzka historická rodinná a rodová previazanosť
liptovských a oravských rodov. Podžupani oboch stolíc tvorili bližšiu, alebo
vzdialenejšiu rodinu. Župní deputári v kráľovskej rade získali podporu pre svoj
pôvodný úmysel - vysťahovať obyvateľov obce Erdúdka do iných dedín. Do úvahy
prichádzali neveľké obce Ludrová, Černová, prípadne Vlkolínec, nachádzajúce sa
v liptovskej časti stolice.
Pravdepodobne sám podžupan
už Liptovsko-oravskej stolice, Jozef Karol Reviczky, ktorý mal na starosti
najmä župnú administráciu, prišiel do Erdúdky niekedy začiatkom roka 1787 a s
návrhom oboznámil predstaviteľov obce. Dal im čas na rozmyslenie.
Ale najstarší osadníci,
ktorí si ešte ako deti pamätali príchod a založenie Erdúdky, neveľmi chceli
odísť. Zrástli s pôdou, ich srdce už patrilo tomuto miestu. Kde by na staré
kolená šli. Nová generácia „novorodených” Erdúčanov, hrdých goralov, sa tiež
priklonila na stranu starejších. Len pár rodín by súhlasilo s odchodom.
Obecná rada Erdúdky po
porade dňa 23. februára 1787 odpovedala stolici do Svätého Mikuláša na Liptove listom,
v ktorom stálo:
„Vysoce urodzený slávnej
stolice Liptovskej spolu i Oravskej! My niže doložená celá obca dediny Erdúdka,
že sme vyrozumeli od jejich milosti veľkého a mocného pána Vicespána, že nám
zretedelne vysvetleno jest, že z nejvyše rady kráľovskej milostive uridit
ráčila, že by naša dedina z takého neužitečného a neuročajného chotára na jiné
užitečnejšie místo odešla. Slávne naše panstvo vyslalo do našej dediny
hodnoverných pánov deputárov, ktorí každého našeho suseda po jedného na examen
a na spitovaní dostatečne vzali, zdališ má volu lepšie a podlejšie nám nepreukázali.
Z našich susedov len malá časť privolila, že odejde preč, ale jestliby slávna
rada Kráľovská a slávne panstvo Liptovské, také i Oravské lepšie místo
preukázať ráčilo, vicej se ich najde, čo vďačne odejdú.” A
taktiež nezabudli pripojiť opätovnú prosbu o zmiernenie daňového
zaťaženia, keďže dane nevládali platiť.
Liptovsko-oravská stolica
nebola z odpovede obce veľmi nadšená. Nemohla si dovoliť relokáciu obyvateľov
na iné miesta, požiadať o pomoc iné stolice bolo nemysliteľné z dôvodu
finančného zaťaženia, ktoré by museli na začiatku relokácie znášať. Tá sa mala
realizovať iba v rámci stolice.
Veľmi paradoxne však v celej tejto situácii vyznieva fakt, že práve v spomínanom roku 1787 panovník Jozef II. založil viaceré nové farnosti a povýšil na samostatnú farnosť aj Erdúdku, ktorá bola dovtedy filiálkou Zákamenného. V obci, o ktorej zrušení sa práve na administratívnosprávnej úrovni rokovalo!
Jednalo sa o jednu z oblastí jozefínskych náboženských reforiem, konkrétne o rušenie kláštorov a rádov, ktoré z pohľadu katolíckych osvietencov neprinášali nijaký prospech. Vďaka tomu si štát zabezpečil dostatok duchovenstva a finančných prostriedkov pre zriadenie nových farností, škôl a na opateru starých duchovných. Mnohí rehoľníci zo zrušených kláštorov sa stali správcami nových farností. To bol aj prípad Erdúdky, ako aj viacerých iných obcí na Orave, kde vznikli nové tzv. „Jozefínske fary.” Prvým duchovným pastierom novovzniknutej erdúckej farnosti sa stal minorita Joachim Zummer (*1747, †1797), ktorý predtým pôsobil v reholi v Trstenej a v pastoračných službách aj v Rabčiciach a pravdepodobne aj v Zákamennom. Počet farností na Orave sa tak v priebehu veľmi krátkeho obdobia zvýšil z pôvodných 17 až na 37.
Ešte väčším paradoxom však
bolo, že po náhlej smrti panovníka Jozefa II. v roku 1790 sa administratívny
útvar - Liptovsko-oravská stolica, rozpadla na pôvodnú Oravskú a Liptovskú
stolicu a tým aj plány na zrušenie Erdúdky a relokáciu jej obyvateľstva pomaly
upadli do zabudnutia.
Ďalší sled dejinných
udalostí už poznáme, naša obec aj zhodou okolností nezanikla, hoci k tomu v
roku 1787 nemala vôbec ďaleko. Ak by sa tak stalo, kataster Erdúdky by sa vtedy
pravdepodobne rozdelil medzi susedné oravské obce – Zákamenný Klin (dnešné
Zákamenné), Zázrivá (ku ktorej pôvodne patrila osada Fľajšová) a pravdepodobne
aj Lomná.
Prví obyvatelia Erdúdky sa aj napriek drsným podmienkam a neúrodnej zemi rozhodli zotrvať, ostať na svojich dvadsiatkach a písať tak históriu nášho malebného kraja aj naďalej. A tak si Erdúdka niesla svoj kríž, v rokoch 1831 prežila aj druhú veľkú cholerovú epidémiu, mnoho a mnoho neúrodných rokov, krutých zím, viaceré vlny vysťahovalectva a v 20. storočí aj vojnové roky. Nálepky najbiednejšej obce na Orave sa nezbavila bezmála dvesto rokov, až do budovateľských 60. rokov 20. storočia. Ale o tom snáď niekedy nabudúce.
© Mgr. Michal Ignaťák, 31. 10. 2022
POUŽITÉ ZDROJE:
Erdúdka
- Oravská Lesná. Včera a dnes: Občianske združenie Jedlička, 2010. 93 s.
HUBA,
P. – MAŤUGOVÁ, S. Oravská Lesná: vlastivedná monografia. Martin : Vydavateľstvo
Neografie, 1991. 96 s. ISBN
80-85186-10-1.
JANURA,
Tomáš : Nepotizmus - "skrytá" stránka fungovania Liptovskej a
Oravskej stolice v 18. storočí. In Forum historiae, 2011, roč. 5, č. 2. ISSN
1337-6861. [cit. 2022-10-31]. Dostupné na internete: <
http://www.forumhistoriae.sk/sites/default/files/janura1_0.pdf >
KORABINSKÝ, J. M. Geograficko-historický a tovarový lexikón Uhorska. Pressburg
: Weber - Korabinsky, 1786. 858 s. textu + miestny register [cit. 2022-10-31].
Dostupné online: <
http://digital.onb.ac.at/OnbViewer/viewer.faces?doc=ABO_%2BZ163710607 >
Rímsko-katolícka
farnosť Mútne. [cit.
2022-10-31]. Dostupné online: < https://farnostmutne.sk/historia-mutne/ >
Rímsko-katolícka
farnosť Oravská Lesná. [cit. 2022-10-31]. Dostupné online: < http://oravskalesna.fara.sk/index.php?option=com_content&view=article&id=47&Itemid=71 >
Rímsko-katolícka
farnosť Rabča. [cit.
2022-10-31]. Dostupné online: < http://www.rabca.sk/media/RK_farnost_Rabca_1772_2006_web.pdf >
Rímsko-katolícka
farnosť Rabčice. [cit.
2022-10-31]. Dostupné online: < https://fararabcice.orava.sk/Hist%C3%B3ria/ >
Rímsko-katolícka
farnosť Zákamenné. [cit. 2022-10-31]. Dostupné online: < http://rkczakamenne.sk/farnost/historia/
>