Ako
slávny básnik právne záležitosti obyvateľov Erdútky riešil
Najslávnejšieho slovenského básnika a spisovateľa,
oravského rodáka Pavla Országha Hviezdoslava (* 2. február 1849, Vyšný Kubín –
† 8. november 1921, Dolný Kubín), asi netreba nikomu zvlášť predstavovať. V
týcho dňoch si pripomíname 100. výročie jeho úmrtia. Málokto si ho však spája s
prácou advokáta, čo bolo jeho civilné povolanie počas celého jeho života. Jeho
právnické účinkovanie podrobne zmapoval a popísal JUDr. Štefan
Jančo na prelome 70. a 80. rokov 20. storočia. Jeho práca však ostala v
rukopise viac než 30 rokov, až kým ju Slovenská advokátska komora nevydala v
roku 2013 knižne pod názvom Advokát Pavol Országh Hviezdoslav. Z
nej vychádzam pri spracovaní tohto článku.
Po štúdiu práva na Právnickej akadémii v Prešove (1870 –
1872) a práci pomocného koncipujúceho úradníka pre viacerých advokátov zložil
Pavol Országh advokátske skúšky v roku 1875 v Budapešti. Následne si ešte v tom
istom roku otvoril v Námestove svoju vlastnú advokátsku kanceláriu, kde (s
výnimkou dolnokubínskych rokov 1876 – 1879) pôsobil až do roku 1899. Počas viac
než 20-ročného pôsobenia na Hornej Orave dokonale spoznal okolité obce, ich
obyvateľov, prírodu a z pokojného prostredia oravského vidieka a okolitých hôr
čerpal mnoho pre svoju literárnu tvorbu.
Literárne múzeum Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom
Kubíne, ktoré patrí pod Oravské múzeum, spravuje vo svojom archívnom fonde 494
právnických listín z Advokátskej kancelárie Pavla Országha z Námestova. Z nich
sa môžeme dozvedieť, že mladý „pravotár” riešil kauzy a zastupoval obyvateľov z
takmer všetkých obcí okresu Námestovo v rôznych, najmä majetkoprávnych, obchodno-pracovných,
trestných alebo aj mravných záležitostiach. Nájdeme tu aj pár prípadov, ktoré
Pavol Országh riešil aj pre obyvateľov Erdútky.
Asi najčastejšie bol advokát Pavol Országh v kontakte s obyvateľom našej obce pánom Dávidom Stiglitzom, drevoobchodníkom a krčmárom z Lehotskej. Ten najprv dňa 24. 1. 1882 Pavla Országha žiadal o odklad plnenia dlhu voči vdove po Jánovi Mročekovi, lebo dostal prisľúbené, že vdova ho vyplatí (listina č. 18/82).
Neskôr Stiglitz v rámci obchodovania s drevom
požičal Ignácovi Holubčíkovi sumu 172 zlatých. Pavla Országha ihneď požiadal,
aby pôžičku zapísal v pozemkovej knihe na Holubčíkovom majetku ako ťarchu. To
aj koncom augusta 1882 previedol. Stiglitz sa následne Pavla Országha pýtal, či
by mohol kúpiť istý susedov pozemok a obratom ho odpredať svojej manželke.
Pavol Országh mu zistil, že pozemok v pozemkovej knihe je čistý, ale kontrakt
medzi manželmi by bol neplatný.
Dňa 11. 9. 1882 sa Stiglitz sťažoval na podobného
obchodníka ako on sám, Adolfa Strausza z Lokce. Poveril ho dodaním 500 metrákov
(50 000 kg) dubovej kôry z hory Adamky. Dozvedel sa, že Strausz zomletú dubovú
kôru doviezol do Ružomberka, kde ju však predal inému obchodníkovi. Stiglitz mu
zaplatil nielen zálohu 375 zl., ale podľa priloženého listu mu za prítomnosti
svedkov vopred doplatil aj zvyšných 200 zlatých. Preto dňa 14. 9. 1882 požiadal
Pavla Országha, aby Strausza napomenul a zabezpečil ďalších 500 metrákov dubovej
kôry, ktoré mal uňho prisľúbené.
Stiglitz zároveň žiadal Pavla Országha o právnu
pomoc aj v inej veci, aby podal sťažnosť na Ministerstvo kultúry “zo strany vyasignovania peňazí vyše 2000,-
zl. r. č. za reparáciu fary kostola v Bobrove z fondu religionis (náboženského)
patriacej, nakoľko kolaudácia ešte v októbri 1881 sa previedla, reparácia
prijala a písma už 2. 1. 1882 doposlaté boli.”
Pavol Országh ohľadne sprenevery zomletého dubu ihneď
konal, ešte sa Stiglitza spýtal, akú mal škodu z ušlého zisku. Všetko podľa
žiadostí expedoval a dňa 20. 9. 1882 poslal Strauszovi upomienku, nie však advokátsku,
ale odrazu upomienku súdnu, podpísanú námestovským sudcom Szontághom (listiny
č. 146/82, 36/82, 52 - 53/82, 154/82).
V Erdútke pred poldruha storočím bývala rozvetvená rodina
Mročekovcov. Synovia Michala Mročeka chovali veľké stádo oviec. Na jeseň 1879 sa
stalo, že na pastvisko vyhnaný kŕdeľ oviec zašiel až na roľu suseda Jána
Mročeka. Ten keď to videl, schytil prvé, čo mal poruke, a hybaj vyháňať ovce zo
svojho. Majiteľom oviec, synom Michala Mročeka, sa náramnosť a prhkosť Jána
Mročeka nepozdávala a pustili sa s ním do zvady. Keď ten začal nadávať na
ich otca, Michala Mročeka, pustili sa ho biť.
Do hádky sa zaplietli aj dve ženy. Katarína Murínová,
rodená Rabčanová, ktorá neďaleko pri svojom dome pásla statok a kričala na
majiteľov oviec, aby nebili Jána Mročeka a jej brata Jakuba, ktorý sa na obranu pridal
na stranu poškodeného. Druhá žena, Katarína Mročková, tiež na nich vykrikovala.
Paradoxne, tí čo sa bili, nepodali trestné oznámenie. Ale otec majiteľov oviec,
Michal Mroček (ktorý tam vtedy vraj ani nebol) podal tri trestné oznámenia: na
Jána Mročeka, Katarínu Murínovú rodenú Rabčanovú a Katarínu Mročekovú pre
ublíženie na cti. Ako mu bolo ublížené presne nevieme, lebo trestné oznámenia ostali
na Námestovskom okresnom súde. Len z obhajoby obžalovaných sa dá usúdiť, ako to
vlastne bolo.
Námestovský sudca Stanislav Szontágh dňa 28. 2. 1880
určil vo všetkých troch veciach pojednávanie na 14. 2. 1880 o 9:00 hod.
Všetci traja obvinení pred pojednávaním požiadali Pavla Országha, aby ich
obhajoval pred súdom. Nechali mu len tri slovenské „sudcovské predvolania“ na
súd. Na všetky tri si pri pojednávaní napísal, ako sa ktorý z obvinených
obhajoval. Katarína Mročeková nepoprela, že by Michalovi Mročekovi nadávala,
len sa bránila, že „Mišo Mroček jej
najprv i so ženou do d... mračekovských vynadal a že mu šestnásť snopov ľanu
ukradla ju obviňoval.”
Katarína Murínová, rodená Rabčanová, sa bránila, že „nenadávala, ale len keď bili, bili Jána
Mročekovho a brata Jakuba. Vtedy ona pasúca statok pred svojim domom a vidiac
to, volala na nich, žeby ich nebili synovia Michala Mročeka, ktorého tam vtedy
nebolo.”
Ján Mroček sa bránil, „.že nikdy nenadával, ale bol dobitý synmi žalobníka, ked ich ovce
vyháňal zo škody”.
Sudca ich vypočul a pojednávanie odročil na neurčito, asi
pre výsluch svedkov. Až o dva roky 17. 4. 1882 bolo znovu vo všetkých troch
veciach spoločné pojednávanie a Pavol Országh si na predvolanky zapísal, že
žaloba Michala Mročeka proti Kataríne Murínovej, rodenej Rabčanovej, bola
zamietnutá. Pravdepodobne nebolo dokázané, že Murínová ublížila žalobcovi na
cti. Ten preto musel uhradiť súdne trovy vo výške 8 zl.
Nemáme záznam, či a ako bol posúdený Ján Mroček, ale
posúdená bola Katarína Mročeková a to na 10 zl. pokuty a 12 zl. na úhradu trov
žalobníkovi. Obžalovaná nepopierala, že
nadávala na žalobcu - Michala Mročeka. Jej obranu, že tento jej taktiež nadával
a že ju obviňoval z krádeže ľanu, súd nebral do úvahy, lebo čin urážky na cti
proti nej už bol premlčaný (listiny č. 37 - 38/82, 28/82).
Pavol Országh často riešil aj dedičské konania, ako aj v prípade troch vydatých sestier, Kataríny, Anny a Zuzany, rodených Srogoňových. Po rodičoch a slobodnom bratovi zdedili majetok – pásy urbárskych rolí. Zapísané boli v dvoch pozemnoknižných zápisniciach všetky na rovnaké podiely po 1/3, ale v skutočnosti boli podelené po parcelách po celku a po celku ich dediči aj užívali. V roku 1891 požiadali Pavla Országha, aby im vystavil listinu, ktorá by zodpovedala skutočnému stavu. V archívnom súpise listín je uložený dvojstranový, husto písaný, neukončený koncept podielnej listiny Pavla Országha o podelení zdedených nehnuteľností medzi tieto tri sestry (listina č. 32/91). Len pre ne a pre pozemkovú knihu potreboval prepísať túto listinu štyrikrát (pomocníka nemal žiadneho). Písanie a prepisovanie takýchto dlhých listín nám dokazuje jeho namáhavú prácu v advokátskej kancelárii. V jednom liste S. H. Vajanskému 2. 2. 1884 odôvodnene napísal, že „po chlebovej úmornej práci nezbýva mi síl k dačomu lepšiemu, bárs by som i mal kus slobodného času, pravda, len v neskorej noci.”
Pre nesmierne množstvo advokátskej práce cez deň a
nočných prácach na poézii, ho neskoršie tak rozbolela pravá ruka, že v r. 1898 sa
ňou mohol iba podpisovať. Nepomohol mu ani špecialista, lekár – profesor z
Krakova, ale až Štubnianske, teraz Turčianske Teplice – kúpele a ich termálna
voda.
Z nájdených listín z Advokátskej kancelárie P.
O. Hviezdoslava sa dá zistiť, že Pavol Országh bol odborným právnikom, veľmi
dochvíľnym, dobrým a veľmi schopným zástupcom svojich klientov. Advokatúru však
nemal veľmi rád, považoval ju za „robotižen,” lebo mu nechávala len málo času
na písanie básní, ktorému sa mohol venovať častokrát len v noci. Jeho advokátsku
kanceláriu v Námestove prevzal po 15. 9. 1900 advokát Dr. Augustín Ráth
(neskoršie rektor Univerzity Komenského v Bratislave). Jeho manželka Ružena
Ráthová o Pavlovi Országhovi v Slovenskom
denníku v roku 1921 napísala: „Ako svedomito
pracoval vidno z toho, že na kúpnopredajné zmluvy nepoužíval blankety (pozn.
pretlačené formuláre, tlačivá), ale
všetko vlastnoručne písal, a v zmluve označil všetky práva a povinnosti stránok
tak dôkladne a presne, že za desať rokov advokátskej praxe - Dr. Augustína
Rátha - po Országhovi nebolo ani jediného pripadu, že by Országhova zmluva bola
bývala predmetom sporu. Tieto originálne zmluvy, kontrakty, úpisy, obligátory,
priateľské pokonania sú rozsypané po Erdútke, Novoti, Zákamennom, Kline, Mútnom
a Veselom a po ostatných hniezdach ľudskej biedy a chudoby, ktorá tam vtedy
vládla.”
© Mgr. Michal Ignaťák,
7. 11. 2021
POUŽITÉ ZDROJE:
Archívny súpis právnických listín P. O. Hviezdoslava v Literárnom múzeu P. O. Hviezdoslava v Dolnom Kubíne, č. 18/82, 146/82, 36/82, 52 - 53/82, 154/82, 32/91, 37 - 38/82, 28/82.
JANČO, Štefan. Advokát Pavol Országh Hviezdoslav. 1. vyd. Bratislava: Slovenská advokátska komora, 2013. 168 s. ISBN 9788097121808
RÁTHOVÁ, Růžena. Rozpomienky na dom Hviezdoslava v Námestove. In: Slovenský denník. Roč. IV., č. 258 z 12. novembra 1921. [cit. 2021-10-31]. Dostupné online: