Počas druhej svetovej vojny padlo do zajatia viacero občanov Oravskej Lesnej. Z tých, ktorí boli v nemeckom zajatí a vrátili sa domov, menuje obecná kronika nasledovných: Emil Hládek, Viktor Murín, Anton Briš, Jozef Briš, Jaroslav Mordáč a Anton Dendis.
Výpoveď zajatca Emila Hládeka je zaznamenaná v obecnej kronike Oravskej Lesnej. Jeho neuveriteľný životný príbeh vojnových útrap z druhej svetovej vojny a následné internovanie do zajateckých, resp. pracovných táborov je nielen hodný publikácie, ale, bez zveličenia, poslúžil by aj ako námet na protivojnový film.
Nech nám nasledovné riadky slúžia na výstrahu. Aby hrôzy a tragédie vojny neupadli do zabudnutia, treba si ich neustále pripomínať.
Uvádzam výpoveď zajatca, ktorú rozpráva Emil Hládek z osady Pribišská, narodený 31. marca 1921, zajatec koncentračného tábora, vedený pod číslom 116 492:
„Zložil som výcvik v mestečku Jefremovo v Sovietskom zväze, ako parašutista 2. česko-slovenskej brigády. Bol som prevezený do Povstania na Slovensko. Žiaľbohu som vojnu nedokončil na bojisku, ale v Nemecku – v koncentračnom tábore. 15. novembra 1944 ma dostali do pazúrov Nemci v Ľubochnianskej doline. Hneď ma došikovali do hájenky ku lesníkovi a začalo vyšetrovanie čo som a odkiaľ. To im nebolo ťažké zistiť, lebo som mal inú uniformu a ruské papiere. Horšie sa im však bolo dívať na moju výzbroj: 8 zásobníkov, 800 nábojov do automatu, 200 do pištole, 5 granátov, mapu, kompas a dve naše fínky, dýky. Musel som sa vyzliecť do košele, vyzuť. Vedel som, že to bude už to najlepšie – guľka. Bol som odvedený do potoka, kde ma išli odstreliť (pri malej búde) dvaja Nemci a traja čakali pri lesníkovi. Lenže dopadlo to celkom ináč. Guľka mi nebola súdená. Jeden Nemec, ktorý mal smrtku (hlavu) na svojej čapici, stále čosi nadával na partizánov a Slovákov, po nemecky. Rozumel som mu toľko, že hovoril o banditoch a partizánoch. V tom som i ja prehovoril po rusky: „Job tvojgo boga mať, vsjo rovno, partisan streljaj!“ A v tom sa stala veľká náhoda. Druhý Nemec, čo bol zboku, asi 5 metrov vedľa mňa skríkol na Nemca: „Nicht schiessen!“ Rozumel som tomu, aby nestrieľal. Prišiel ku mne a prehovoril po rusky: „Što ty Russkij?“ To ma veľmi prekvapilo, lebo predtým hovoril po nemecky. Po dlhšej debate sme sa dohovorili. On bol rodák z Bachmatoviec (Bachmač) z Ukrajiny a náhoda bola ešte aj v tom, že som bol u jeho matky. Keď som mu povedal, že mu sestry zobrali Nemci a otca mu Nemci zabili, vypadli mu slzy. Ale prehovoriť sa nedal, aby zabil tých „esesmanov.“ Išiel so mnou a povedal mi, že ma bude chcieť vyslobodiť. Neviem, čo povedal tomu druhému, nechal ma a odviedli ma komando do Ľubochne. Vedel som, že by bola lepšia guľka ako vyšetrovanie.
Zobrali si ma na komande na mušku gardisti a Nemci. Ale viacej faciek a palíc som dostal od gardistov ako od Nemcov. Steny a dlážka bola červená. Hovorili mi, že keď som zradca a chcelo sa mi červenej armády, že mi dajú červenú. Boli sme tam dvaja ako najhorší, jeden partizán a ja. Ďalší, ktorí tam boli, ako napríklad Škorvaga z Novej Bystrice, s tým nerobili nič také strašné, lebo mal vojenskú knižku zo slovenskej posádky.
Asi po dvoch týždňoch ma vzali do Ružomberka a tam odtiaľ do Nemecka, do tábora Lamsdorf. Tu nás ešte raz prešetrili a podelili podľa zásluhy. Každému dali číslo, buď má ísť robiť do gazdov, alebo do pece. Tu som bol tri týždne. Stretol som sa tu tiež s Antonom Dendisom a Jaroslavom Mordáčom. Strava v tábore bola výborná, ale pre svine. Dostali sme desať dekagramov chleba zo slamenej múky, pol litra akéjsi horkej čiernej vody, jeden zemiak v šupke a pol litra kravskej repy, alebo kvaky, nastrúhané ako pre dobytok.
Obrázok 1: Vojnoví zajatci z tábora Stalag VIII B (344), Lamsdorf, Sliezsko, Nemecká ríša.
ZDROJ: Austrian war museum, URL: https://www.awm.gov.au/collection/C1288286?image=1
Z tohto tábora som bol prevezený do Bremervördu. Tu sme vozili na malých vagónoch uhlie 15 kilometrov. Ku každému boli pridelení štyria chlapi. Raz za deň sme museli tento vagón priviezť. Kto nevydržal, padol. Stravu sme mali takú istú ako v predošlom tábore, iba správanie bolo odlišné. V drevenej búde sme spávali na zemi, alebo sme spávali v blate, alebo i za 15 – 20 stupňového mrazu. Bolo nás tam natlačených 800 zajatcov. Periny nám tvorili šaty, aké kto na sebe mal. Dobre ešte bolo, že nás vši nežrali, boli by nemali ani čo žrať, pretože sme boli iba koža a kosť. Tu som strávil aj pekné Vianoce – dva dni bez stravy. Jedinú potechu nám urobil francúzsky kňaz, ten bol tiež zajatec, ale sa mohol pohybovať medzi nami, keď hovoril, že už tu dlho nebudeme, že front sa už blíži, aby sme nezúfali.
Obrázok 2: Zajatecký tábor Stalag XB Sandbostel pri meste Bremervörde.
ZDROJ: 'Stalag XB Sandbostel POW camp', URL: https://nzhistory.govt.nz/media/photo/stalag-xb-sandbostel, (Ministry for Culture and Heritage), updated 15-Jul-2013
Z tohto tábora som bol vybraný na robotu do Zbrojovky vo Wilhelmshavene, kde som rysoval pancierové štíty na delá. Pri rysovaní som urobil malú fušku, čo však som mal zaplatiť životom. Totiž pri rysovaní som ubral mieru asi o tri milimetre. Keď to bolo všetko nastrihané a asi 400 kusov pozvárané, bolo to malé. Jediné šťastie bolo to, že nebol ani jeden kus dobrý, lebo ináč by bolo zle. Stalo sa to takto: bol som pridelený k starému majstrovi, ktorý bol trochu slepý. On mi mieru našteľoval presne, lenže ja už pri prvom kuse som to utiahol o tie tri milimetre. Pri vyšetrovaní som stále tvrdil, že to tak našteľoval majster, že ja sa tomu nerozumiem. Obišlo sa to o fackách a dva dni bez stravy. Strava bola o niečo lepšia, lebo nám prilepšili jedným margarínom na 10 chlapov, niekedy zase lyžičkou marmelády. Keď sme išli do roboty, kde sa dalo sme si utrhli trávy, alebo vzali na smetisku kosť, alebo šupy zo zemiakov. Spánok bol lepší, spali sme v prázdnych posteliach a za mrežami. Budíček o piatej hodine ráno a večierka o deviatej hodine.
Pri postupe fronty som bol prevezený do Oldenburgu. Tam nás vyslobodili americkí vojaci. Ale to už iba niekoľko chlapov, čo nestačili Nemci zabiť. Ale i tak sme ostali iba na záchranu amerických lekárov, pretože máloktorý z nás sa mohol postaviť na nohy. Všetci sme volali iba „vodu a jesť.“ Moja priemerná váha je 70 kilogramov, a keď ma vážili lekári, vážil som necelých 45 kilogramov. Po dvoch mesiacoch v nemocnici som trošku prišiel ku sebe. Odviezli ma do Norimbergu ku vlaku a nemeckým transportom do Plzne. Odtiaľ som išiel ako sa dalo až domov, najviacej na vrchoch vagónov.
Bolo to 22. júla 1945, keď som prvý raz jedol doma s rodičmi a sestrami náš slovenský chlieb a nie svinskú stravu, draho krvou zaplatenú. Ako pamiatku z koncentračného tábora som si priniesol zničené nervy a z každom kĺbe reumu. A ten, ktorý si nevie vážiť mier a kúsok chleba, nech nasleduje moju cestu a príde si na svoje.“
Mgr. Michal Ignaťák, 8. 5. 2022
POUŽITÉ ZDROJE: