Veselica v "konzume"
Erdútsku krčmu pri kostole volali "konzum." Je to všeobecný názov pre takzvaný družstevný obchod, resp. obchod zaoberajúci sa predajom potravín a iného spotrebného materiálu. Krčma bola často súčasťou takýchto obchodov, v rámci budovy niekedy sídlila v samostatnej miestnosti. Podľa farskej kroniky založil družstevný obchod "konzum" vtedajší pán farár, Štefan Kubičár.
Dovolenka sa pomaly končí a Milo Urban sa s Erdútkou a Erdučanmi lúči na tancovačke v "konzume."
Obrázok 1: Starý konzum, od roku 1996 stojí na jeho mieste
Domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov.
ZDROJ: https://oravskalesna.sk/historicke-fotografie/
Kde je už raz divadlo, tam obyčajne musí byť i zábava: tak je to aspoň na Slovensku v móde. A keď už móda, tak móda.
Sberáme sa teda a prechodíme zo školy do krčmy, či - aby som Erdučanov neurazil - do konzumu. Konzumný stojí u dverí, každého víta a pýta sa každého, či je zdravý a čo je doma nového.
V krčme to už vrie a tlačí sa jako na jarmoku. Hudba sedí po oravskom spôsobe na stole a uprostred krčmy tlačia sa ľudia, prechodia z miesta na miesto, pokrikujú na seba, a hľadíš na nich dlhší čas, vidíš ako uprostred zástupu naraz zmizne hlava. Myslel by si, že sa dotyčný prepadol, ale vtedy sa ľudia smejú, rozostupujú a z miešanice vychodí raz chlap, iný raz zas žena s odtiskom podlahy na chrbte. Čo inde menujú klžišťom, to je tu podlaha. Špina, ktorá s nej nebola od vystavenia smytá, teraz nanoseným snehom sa rozpustila a vyzerá to ako v poriadnejšom chlieviku, lebo na horšej ceste, keď prídu jasenné dažde. Pri stene vynalezaví chlapci zrobili si už klzačku na zdĺž, akýsi chlap po kolená zablatený s rozkošou čabre sa v ňom, smeje sa a hovorí čosi o ôsmom zázraku sveta.
Ale trvá to len chvíľku. Huslista zareže do strún, husle zavýskajú a celá krčma sťa by sa odrazu v základoch pohla. Mládenci bez okolkov a prosenia chytajú dievky za poly, nanajvýš jak ju udrú po pleci a povedia: "Mariš, poď!" a už sa to krúti a vrtí, nevynímajúc ani staré baby, okolo stien i uprostred, dvíhajú sa ruky do hora, zatínajú v pästi a hejká sa o milých päť. Mládenci dupkajú nohami, lebo najväčší honor tomu a najlepší tanečník je ten, kto vie najsilnejšie nohou o zem pribiť. Okolo takého vznáša sa potom celý dážď blata, čo však má svoje výhody i nevýhody. Výhody tie, že má voľné miesto okolo seba, a nevýhodu, že ráno príde domov zablatený tak, ako by bol po trojdňovom daždi celou Erdútkou prešiel. Ale či on dbá? Len keď Marišu drží cez poly, keď cíti, ako mu dýcha v náručí a môže ju v tej krútňave unášať, unášať...
Na moju pravdu, že aj nám prichodí chuť. Takto raz bez predsudkov a bez spoločenského tempa vo voľnom štýle si zatančiť: neklaňať sa ani neprosiť, nestrachovať sa ani o kravatu ani o golier, len chytiť dievča za plece, povedať jej: "Mariš poď!" a tančiť ako to najlepšie nohám padne, ako si srdce zažiada. Tančiť od výmyslu sveta, preberať nohami, pribíjať, pásť do hora dvíhať a hejkať.
Žmurknem na Milana.
Prisvedčí.
Obrátim sa na pravo, on na ľavo a vyberieme si. Mne sa ušla pekná blondýnka s očami ako polnočné nebo. Ostýchave sa privinula a hľadí i hanbí sa i oči klopí.
Tančím s ňou raz, druhý raz i tretí raz. Niekedy bych sa chytil i odhodil preč: je smiešna v tých krpcoch, sukniach i jupke spiatej. Šatka sa jej sviezla do tyla a zpod nej vyliezajú neposlušné vlasy. Chcel bych zatriasť ňou, povedať jej čosi zdrcujúceho ale hľadí na mňa oblé čelo a oči človeka hrozné vo svojej nerafinovanej prostote: hľadí z nich sila, život a mladosť, preniká ma čímsi tak prirodzeným, že až trniem pod tým. Ústa má maličké a spjaté: plynie z nich reč milá, blízka i rodná, hľadí na mňa dôverčivými očami a mne sa zdá, že mám u seba sestru, dobrú sestru, ktorá odrazu poznala vo mne rodného brata, z ktorého kultúra zrobila lútku, pretvorila jeho reč i pohyby, zmenila jeho modzgy a odcudzila ho rodnej hrude, zemi.
A pod tým pohľadom človeku chce sa odrazu strepať so seba tie handry s bezvadným vyžehlením, obliecť znovu súkenice i krpce obuť a ísť tak ako otec šiel, s vlasmi spadlými do čela, s ťažkým klobúkom na hlave v halienke i krpcoch, verný zemi a verný svojim predkom za spevu ponurnej piesne života ku koncu.
Obrázok 2: Drevená kapela (fotografia z 80. rokov 20. storočia)
ZDROJ: https://www.facebook.com/oravskalesna.erdudka
A myslím, že dosť by bolo už. Prestane i tanec i deň i noc prestanú, prestanú i vianočné prázdniny.
A ja umývam si ruky. Kto chce, nech mi neverí, lebo moje slová sú číra lož a kto chce, nech kľakne so mnou. Lebo pri lúčoch vychodiaceho slnka mu prisahám na svoju rodnú matku, malú sestru i brata, že vás milujem drahí bratia moji rodní takých, akí ste.
A kto by vás nemiloval, kto by opovrhnul vami preto, že ste takí akí ste, lebo nenávidel vás, napľujte mu verejne do tvári.
Lebo všetci ideme svojími cestami k jednomu cieľu...
ZDROJ: https://www.facebook.com/oravskalesna.erdudka
***
Tak isto ako v predchádzajúcej príhode o ochotníckom divadle, Milo Urban v knihe Kade-tade po Halinde spomína po rokoch aj na svoju "prvú pravú dedinskú zábavu v živote". Bola iná, než si predstavoval, keďže: "...zauchá, grgnáty, bitka, korenená latkami utrhnutými z plota, to všetko tu chýbalo. Erdúdčanom zázrivský temperament nijako nepristal, ale zato smiechu a veselosti bolo nadostač, najmä na druhý deň, keď sme sa v treskúcom mraze uprostred zimy s bratrancom Albínom zbavovali - blata. Blata? Hej. Išlo totiž o blato, nanosené Erdúdčanmi do krčmy ešte v lete. Teraz... Keď bola zima, nanosili snehu. Blato i sneh sa v teple rozpustili, vzniklo čosi ako betónová kaša a - beda, ak sa tanečník priveľmi roztatáril a v čardáši si lepšie dupol. Betónova kaša vystrekla do výšky a my na druhý deň ráno dreli, drhli sme postihnuté šatstvo, a nedajbože sa tej kašičky zbaviť."
Milo Urban vo svojej poviedkovej "literárnej reportáži" Dva týždne na slovenskej Sibíri podrobne opísal jeho veselé príhody z prostredia našej obce, aby ukázal, že i takéto nenáročné dovolenky, ak si ich vie človek vychutnať, majú svoj význam. A u Mila Urbana mali. Dokonca, ako spomína, táto zimná dovolenka v Erdútke ho pozitívne ovplyvnila v ďalšej literárnej tvorbe: "Erdútka mi dala oveľa viac. Vykúpaný v korenistých dojmoch z dedinského prostredia, osviežený na tele i na duchu, hneď po príchode do Bratislavy dal som sa do písania dlhšej posiedky, v ktorej som sa snažil uplatniť všetky dobré vplyvy, všetky skúsenosti, aké sa na mňa do tých čias z domácich i cudzích literárnych zdrojov nalepili."
Napísal novelu Za vyšným mlynom, ktorej dej zasadil do nášho hornooravského prostredia. Vychádzala na pokračovanie v Slovenskom národe, následne aj knižne v edícii tohto časopisu. Na motívy tejto novely napísal Eugen Suchoň operu Krútňava, ktorá sa môže pýšiť titulom "národná opera." Je najhranejšou slovenskou operou na zahraničných operných pódiách.
"Vtedy som si myslel, že po dokončení dlhej poviedky si vydýchnem. No nedalo mi. Orava mi všeličo pripomenula a chuť do písania neochabla. Aj podnety boli. Do kurzu prichádzala takzvaná vojnová literatúra."
Na jeseň roku 1926 sa v Bratislave pustil do písania svojho najväčšieho diela, Živý bič. Rukopis dokončil v máji 1927, ako inak - na Orave, tento raz u starej mamy v Rabčiciach a v Bobrove u mamy a otčima. A to mal len 23 rokov!
Živý bič, patrí k najvýznamnejším a najviac prekladaným klasickým dielam novodobej slovenskej literárnej tvorby. Bolo preložené do dvoch desiatkach jazykov, posledne v roku 2018 do arabčiny a v roku 2019 do španielčiny. Môžeme byť právom hrdí, že literárny velikán, akým Milo Urban nepochybne je, navštevoval našu obec a jeho tunajší pobyt ho výrazne ovplyvnil pri tvorbe jeho najväčších diel.
(pokračovanie)
© Mgr. Michal Ignaťák, 18. 4. 2021
POUŽITÉ ZDROJE:
URBAN, M. Dva týždne na Slovenskej Sibíri. In: Rozvoj. Časopis stredoškolských študentov. Bratislava. 1926 - 1927, roč. 5, č. 4, 6, 7, 8, 9 - 10.
URBAN, M. Kade-tade po Halinde. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1992. 333 s. ISBN: 9788022004121.