Prvé divadlo v Erdútke
Ochotnícke divadlo tvorilo nezastupiteľnú súčasť spoločenského diania najmä v menších mestečkách a obciach. Ak nepočítame veselice s ľudovou hudbou a nepravidelné vystúpenia kočovných cirkusov na miestnych hodoch a jarmokoch, bolo amatérske divadlo jednou z mála foriem ľudovej zábavy na dedine. Ústrednou a nenahraditeľnou postavou divadelných ochotníkov bol zväčša miestny učiteľ. Bez jeho iniciatívy by divadelné predstavenie pravdepodobne nevzniklo. Bol to práve on, ktorý často divadelnú hru napísal, resp. nacvičil, režíroval, vytváral kulisy a niekedy v nej aj sám vystupoval. Cieľom ochotníckych divadelných hier nebolo len zabaviť publikum, ale často krát aj vzdelávať, resp. poučiť.
Milo Urban úsmevne opísal zrod a prezentáciu pravdepodobne prvej amatérskej divadelnej hry, uvedenej v našej obci. Bolo to začiatkom roku 1926 počas starostovania Mariána Kolenčíka (1919 - 1929).
Obrázok 1: Lesňanskí ochotníci (pravdepodobne hra Figliar Matej z roku 1958)
ZDROJ: https://oravskalesna.sk/historicke-fotografie/
Na nový rok celá Erdútka bola hore nohami. Dvakráť to oznámil pán farár, s kancľa i od oltára, ale ľudia, sotvaže vyšli z kostola a hoci to po dvakrát zreteľne počuli, pýtali sa:
- Čo to bude?
- Divadlo, odpovedali iní a tí samí o chvíľu pýtali sa:
- Čo to bude?
- Divadlo, odpovedali tí, čo sa prv pýtali a všetci otvárali ústa, lebo ani jeden nevedel, čo to bude a čo je divadlo. Vedeli len to, že večer bude divadlo v škole.
A preto večer už zo zvedavosti zháňali sa gazdovia a gazdiny: gazdovia v kožuškoch a s drevienkami v ústach, gazdine v odievačkách a s ružencom omotaným na ruke, a keď sa ich niekto pýtal kde idú, odpovedali dlhým jasným hlasom:
- Ach, na tú komédiu.
A šli s grúňov i dolín, vchodili do siene, dlho vymotávali peniaze z rohov ručníkov a dlho odpočítavali. Dnu to už bolo v plnom prúde. "Orchester" skladajúci sa z jedných huslí, naťahovacej harmoniky a rozheganej basy s potrebnými inštrumentami - Štefanom, Jozefom a Janom - stál už nepokojný v kúte. Huslistovi stála štica do hora a parila sa ako v lete pri sene, harmonista sa hniezdil ako hus tri dni pred vysedením. Len basista veselo mrkal očami, dával poznámky a smial sa na celé ústa.
Lesný mládenec mal roboty plné ruky: chodil, meral lavice ani drevo vo "Vlčej jame," napravoval a uvádzal, prvé miesto si stále mýlil s druhým, potom si to srovnával v hlave a opravoval omyly, klaňal sa úslužne ako kelner, lebo prichodila inteligencia v osobe farára, rechtora a faktora od dreva. Faktorova žena vhojdala sa vo vypelichanej bunde, s pávím perom za klobúkom a lorgňonom v ruke v sprievode dvoch dcérušiek, ktoré stále krčily nosom a hovorily:
- Mamán, ako je tu dusno!
Čochvíľa škola bola nabitá, len začať, lebo dve baby v úzadí sa už povadily a neboly by tak ľahko prestaly, ale rychtár úradne zakročil a pohrozil im porciami.
A to účinkovalo. Hneď bolo ticho a šepkalo sa len. Na javišti už horela lampa: na opone sošitej z troch senných plachát pohybovaly sa príznaky postáv, ktorých hlavy boly až kdesi nad oponou, tak, že bolo vidno, len samé trupy ako sa presunujú z miesta na miesto. Vyzeralo to ako v biografe, kde hrajú dobrodružné dráma z divokého západu. Akejsi babke v pozadí prišlo zle, iná sa žehnala a zakrývala si oči v úzkostiach, ale ani pípnuť sa neopovážila, lebo rychtár strihal očami ako rys.
Boli by už začali, ale vtedy im prišlo na rozum, že ešte zvonca nemajú. Poslali poň lesného mládenca. Odbehol, ale zvonca nemohol nájsť, preto v strašných nesnádzach a ponáhľaní vošiel do najbližšej stajne, odviazal poručnej krave s krku a s takým, aký bol, na obluku ešte, štrngajúc vracal sa naspäť. V sieni však, na schodoch, prepadol čo zdĺž. Akási baba, ktorá si pri peci ohrievala ruky, poznala hlas zvonca i volá na muža:
- Jano, Rysuľa ide!
Chlap zaklial, chytal sa už klobúka, ale v tom vošiel lesný mládenec zakrvavený a s rozťatým nosom. Rychtár zakryčal a zas všetko bolo v poriadku.
A tak predstavenie sa konečne začalo. Ako úvodom slávny "orchester," totiž husle na Janovi, basa na Jozefovi a harmonika na Štefanovi zahrala akýsi dedinský marš, a vec by bola bývala v poriadku, ale na predstavenie dostavil sa i rechtorov pes v plnej toalete: s bielym obojkom a medailou, ktorá ho chránila pred úradnými osobami. Rychtár síce zazeral naň bokom, ale rechtorova protekcia bola veľká. A ten nemal ani len pochopu o umení: sotvaže prišiel, hneď chrbtom ku javišťu sa obrátil a z dlhej chvíle zazíval a prezeral svoj kožuch. Ale sotva zavznely prvé "akkordy," fuk pod javište a zaraz natiahol na prvý hlas: nepomáhaly ani rechtorové prehovárania, ani rychtárove vyhrážky. Museli ho vytiahnúť za nohu, chytiť za golier a vyhodiť, lebo sláva erdútského "orchestru" za pol hodiny bola by úplne zbledla.
Dnes je to tak: povedz pravdu, prebijú ti hlavu.
Odohralo sa prvé dejstvo. Bola to nábožná hra - na názov sa už nepamätám - len dosť sa tom, že boli tam anjeli i čerti. Anjel Michal mal dlhú reč s Luciferom a hoc Lucifer hral presviedčavejšie, a vynášal také dôvody, že i rychtár na ne prisviedčal, Michal nie i nie veriť: len hlavou krútil a zajakal sa.
V druhom dejstve Michal hral dojímave. Stál na javišti ako stelesnená úbohosť a ani nepípnul, kdežto Lucifer, nedostávajúc odpovedi na svoje otázky, začal prichodiť do ohňa nie len od zlosti, ale i od strachu, lebo Michalovi sa nebezpečne roztriasly kolená. Pán učiteľ zúfale chodil poza javište, otváral okno, ale vždy si to rozmyslel a nič nepovedev odchodil. Akási baba pri okne náramne sa rozplakala; tak, že ju až domov museli odviesť. Celou cestou vraj plakala, zastavovala ľudí a hovorila:
- Michal to prehrá, Michal to istotne prehrá.
Lucifer hral zatiaľ ako besný a o Michala bola už vážna obava. Meč z ruky mu vypadol a stál tam ako hromádka nešťastia. Basista, vidiac, že by to mohlo zle s ním dopadnúť, šepkal čosi okolostojacim. Rozpŕchli sa po kútoch a v škole zavládlo morové ticho.
A v tom tichu odrazu ktosi zavolal:
- Pšia krev.
A kdesi z kúta odpovedal druhy hlas:
- Beštia.
Jeden hrozí päsťou, druhý chytá nôž, tretí odrapuje latu so stola, štvrtý sa tisne do predu a ženy plačú. Predo mnou šusterský tovariš významne sa usmieva.
- Vidno, že ešte neboli v divadle, hovorí dôverne a podáva mi cigaretu.
Vtedy opona spadla.
Tretie dejstvo bolo nadmieru dojímavé. Anjeli stáli uprostred akejsi lúky a hovorili, že Michal vyhral. Rychtárovi to nijako nešlo do hlavy, preto štuchal rechtora do boka a hovorí mu:
- Ten ho cez prestávku musel kdesi zriadiť.
Už u konca tretieho dejstva stalo sa čosi neslýchaného. Dvere uprostred javišťa sa otvorily a, hľa: naproti pri slepom okne za kulisami stojí Michal s Luciferom a upíjajú si z fľaše. Rychtár nechápave hľadí na rechtora, pretiera si oči a pýta sa:
- Čo to mernô pijú?
- Aba, vysvetľuje lesný mládenec - to dvere sa im pokazily.
Opona pomaly padá a rychtár nakláňajúc sa k faktorovi sťahuje konzekvencie.
- Nikomu už nehodno veriť, do očí tak a za chrbtom... Ech...
Obracia sa, máva rukou a odpľúva si stranou.
***
Milovi Urbanovi musela táto úsmevná príhoda silno utkvieť v pamäti, keďže sa k nej po viac ako štyroch desaťročiach vracia vo svojich memoároch Kade-tade po Halinde, ktoré napísal okolo roku 1970. Spomína si na opletačky so scénou, že Lucifer v hre takmer predčil Svätého Michala a že tam padlo aj jedno zaucho.
"Maliara v Erdúdke nemali, nuž museli sme zaskakovať my. Nemali však ani farieb, iba akúsi tuhobelasú, a tak chytili sme sa rozumu. Namaľovali sme jediné, čo sa touto farbou dalo namaľovať: tri veľké slovenské kopce hore nad oponou, hoci ony k tej záhrobnej hre nijako nepasovali. Diváci totiž mali dojem, že nesmrteľný dialóg medzi archanjelom Michalom a Luciferom sa odohráva u nás - na Slovensku... Nábožní Erdúdčania tuho držali palce Michalovi. A keď pobadali, že je v pomykove, že nevie, kam z konopí, z čírej horlivosti chceli mu priskočiť na pomoc. Kdesi vzadu už zaprašťala latka, ba ktosi zabohoval, ale pán farár či rechtor boli na stráži - pohoršeným Erdúdčanom vecne pripomenuli, aby nebláznili, že to je len hra."
"No, aby som nič nezatajil, aj tam padlo zauch. Nie na zábave, ale na divadelnom predstavení; nie na scéne, v rámci hry, ale v publiku. Čo sa stalo? Ktorási z bojovnejších mladých Erdúdčaniek sadla si hneď na prvú lavicu, vyhradenú erdúdskym notabilitám. Mladý usporiadateľ, inak lesný adjunkt u ujčeka, chcel ju odtiaľ vypšíkať, lenže natrafil na kosu. Keď priveľmi dobiedzal, milá dievčina mne nič tebe nič struhla mu normálne zaucho. Popravde, mne sa bojovná dievčina ohromne páčila. Videlo som v tom dôkaz, ako sa naše dediny demokratizujú. Naozaj, aké fraky, myslel som si. Či na prvej lavici len páni môžu sedieť?"
(pokračovanie)
© Mgr. Michal Ignaťák, 3. 2. 2021
POUŽITÉ ZDROJE:
URBAN, M. Dva týždne na Slovenskej Sibíri. In: Rozvoj. Časopis stredoškolských študentov. Bratislava. 1926 - 1927, roč. 5, č. 4, 6, 7, 8, 9 - 10.
URBAN, M. Kade-tade po Halinde. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1992. 333 s. ISBN: 9788022004121.