Život v erdútskom dome
Na základe opisu erdútskeho domu si môžeme bližšie predstaviť život našich predkov v minulosti. Častokrát sa do domu vstupovalo cez predsieň, ktorá sa nachádzala medzi obytnou časťou a maštaľou. Obytnú časť tvorila iba jedna veľká izba, prípadne ešte jedna menšia, nazývaná komora.
Milo Urban si podľa nasledujúceho úryvku plne uvedomoval chudobu a ťažký život miestnych ľudí.
Ale kto už raz do Erdútky zablúdil, nech nezabudne i dnu, niekde do domu vkročiť. Bude mať rok o čom rozmýšľať. Prvou vecou, na ktorú na ktorú pri tejto výprave upozorňujem, je prah. Kto ho nepozorne prekročí, odrazo zbadá, že je v akejsi jame a dolu bruchom. Z prava i ľava vyletujú sliepky, usedajú na rebrík vedúci na pôjd a kričia, čo im hrdlá stačia. Z kútika trčí ružový čumáčik prasaťa, ktoré kvičí o milých spasených: myslí totiž, že gazdiná prišla, lebo len tá robieva taký hrmot. Vtedy môžeme byť istí, že sme v sieni. Z jednej strany je neomšená stena a za ňou čuť obrovské vzdychy. Tam je stajna: cez škáru vidno vážne obličaje kráv a šelmu koňa, ktorý dvorí pobočnej krave a dôverne ju poštipkuje žltými zuby. Pravdepodobne si nerozumejú, lebo krava sa tvári urazenou, odďaluje sa a odmieta ho rohom. Z druhej i tretej strany sú dvere: jednými vojdeš do kuchyne a druhými do izby. Do kuchyne nechoď, lebo tam sa niet kde obrátiť, ale choď do izby. Klobúk s hlavy snímať nemusíš, ale "pochválen" nezabudni povedať, lebo si budú myslieť, že si Žid. Od dverí nechoď zaraz, ale stoj tu asi päť minút, lebo by sa ti mohlo stať to, čo v sieni. Po piatich minútach uvidíš kde si a čo máš pred sebou.
Obrázok 1: Starý dom Heléna Murína v Ústredí
ZDROJ: Kronika obce Oravská Lesná
A uvidíš v jednom rohu priehradu a v nej zemiaky, v druhom posteľ, v treťom pec a vo štvrtok stôl. Zemiaky so stolom a posteľ s pecou spojené sú dlhými lavicami, ktoré sa môžu ku všetkému upotrebiť. Na nich sa spí, rasca alebo soľ trie, dosky hobľujú a mäso seká. Posteľ býva široká, priestranná: na nej sa začín a končí život oravského horala. Prvá cesta otcova ráno tu odtiaľ vedie k peci na t. zv. "prípecok." Tu usedá jak Zeus na Olympe, tu odtiaľ svieti láskou, lebo rozsiela blesky v podobe rozličných predmetov a tu odtiaľ súdi svoje pokolenie. Za ním su fakly a staré kapce, slúžiace:sú na porúdzi a nimi zasahuje neposlušných potomkov on, alebo kočka tu najde prirodzené podmienky k založeniu rodinného krbu, alebo deti učia sa vojenskému umeniu. Obliekajú a bránia, že sa až zapráši z nej za trúbenia teľata, ktoré sa pred troma dňami uľahlo a teraz sa učí chodiť.
Ku stolu usedá otec len pri slávnostných príležitostiach, keď sa syn žení, dievka vydáva, alebo v nedeľu. Vtedy svätí, ktorí už videli mnoho pokolení, dostanú akýsi slávnostný náter a blažene sa usmievanú so starých rámov, hoci sv. Jozef už jednoho oka nemá a panne Márii ošediveli vlasy. Sú zavesené šriegom pod povalou, za nimi je rodinný archív a myšacia útulňa. V ľúbostných listoch pána domu, ktoré písal "starej z vojny," usadil sa pred nedávnom myšací párik z povaly, ktorý si nedoniesol nič, len svoju vernú lásku a ohryzený zemiak: práve v tieto dni má sa im pec rozsypať. Žiju svorne s pavúkom, ktorý im dekoruje byt draperiami. Pozvú ho jakiste za kmotra, lebo vysedáva u nich každý večer.
Toľko živých tvorov je tu a predsa vo svornosti nažívajú. Nezavadzia si tu nik, nik nehľadí druhého v lyžičke vody utopiť. Opravdivá komúna a rodinný súzvuk ako v Noemovom korábe.
V lepších domoch tu odtiaľ nízkymi dvierkami dostať sa ešte do jednej izby. Zovú ju "komorou," ale keď vkročíš do nej, zarazený ostaneš stáť. Ako bys vošiel do mladého, útulného hniezdočka. Pekná biela posteľ, obielené steny, všade čistota a poriadok prezradzuje ti, že v dome majú dievku na vydaj, ale ináč všade je to na jedno kopyto.
Veru, majú tí ľudia psí život. Má päť-šesť siah gruntu a trišku tých borov, na jaseň vykope niečo zemiakov, niečo ovsa a jačmeňa umláti cepami na humne, dovezie niekoľko vozov psiarky a príde zima. Zavalí ho sneh, že sa hnúť nemôže: len jak niekedy na tú furmanku výjde. Čo cez leto v pote tvári vyrobil, to cez zimu preje a na jar, keď zaparená zem vykukne spod shehu, s prázdnymi rukama chytí sa pluhu a orie znova, aby budúcej zimy hlady nezomrel.
To býva obyčajne. A človekovi, ktorý to všetko vidí, chce sa zavyť.
(pokračovanie)
© Mgr. Michal Ignaťák, 15. 1. 2021
POUŽITÉ ZDROJE:
URBAN, M. Dva týždne na Slovenskej Sibíri. In: Rozvoj. Časopis stredoškolských študentov. Bratislava. 1926 - 1927, roč. 5, č. 4, 6, 7, 8, 9 - 10.