Na polnočnej svätej omši
Polnočná svätá omša má svoje neopakovateľné čaro, pre mnohých rímskokatolíckych veriacich je to najkrajšia omša v roku. Keď si uvedomíme, že až do polovice 50. rokov minulého storočia sa sväté omše nesmeli konať poobede, ale len doobeda, mala vtedy polnočná omša ešte slávnostnejší charakter. Poobedné, resp. večerné sväté omše sa zaviedli až počas pontifikátu pápeža Pia XII. (1939 - 1958).
Na polnočnú svätú omšu sa vybrali aj Milo Urban s bratrancami a sesternicou. Farárom v Erdútke bol v tých časoch Štefan Kubičár (1925 - 1932). V kostole sa nachádzal ešte prvý, sedem registrový starý organ, prevezený zo "starého kostola," s pôvodným šliapacím dúchacím systémom. Nový, súčasný lesňanský organ Opus 2696 od výrobcu Gebrüder Rieger (dvojmanuálový, dvanásťregistrový), bol zadovážený až o celé desaťročie neskôr, v roku 1935 pánom farárom Aurelom Mihaliakom.
Obrázok 1: Dvojmanuálový, dvanásťregistrový organ Opus 2696 od výrobcu Gebrüder Rieger
Zdroj: https://organisti.sk/modules.php?name=Reviews&rop=showcontent&id=437
Štyria sme šli na polnočnú: moja sesternica, dvaja bratranci a ja. Bola tu odtiaľ dobrá hodina cesty ku kostolu, ale keďže tej noci nemrzlo a bolo dosť teplo, vybrali me sa. Bol odmäk: sneh slabo fosforeskoval, preto cesta nebola najhoršia. Šli sme v husacom rade, stúpajúc si do šľapají a časom hovoriac o niečom, spomínajúc kadečo. V pravo i v ľavo, v kratších i dlhších intervaloch stretávali sme sa s čiernymi srubami domov, vyčnievajúcich z bieleho podkladu, na ktorých žiarily malé, zaslzené okienka a metaly úzke pruhy žltého svetla niekde až na cestu. Tu tam vychodili ľudia s lampášmi v ruke: bolo čuť ako pokrikujú na seba a schodia s vŕškov úzkymi chodníkami k ceste. Čierne ich siluety bezzvučne a ľahko prenášaly na suchom, miestami sa zastavovaly, sohýbaly a vtedy podobaly sa prízrakom, ktoré prišly z hmly a do hmly odchodia.
Hovorili sme - neviem o čom - a hlas náš bol teplý, vrúcny a sýty, znel medzi nami a splietal nás čímsi blízkym. Pred nami i za nami šli ľudia, spojovali sa v malé, potrhané skupiny, ktoré radostne volajúc poskakovaly na bielej ceste a prehýbaly sa ľahkými jemnými ohyby. Človeku mimovoľne chcelo sa zapliesť do rozhovoru, osloviť ich všetkých, povedať niečo milé, srdečné a rozohriať sa spolu so všetkými radostným povznesením. Akoby boly zanikly všetky rozdiely a predsudky: šli tu bitkári, ktorí každej nedele prebíjali si hlavy latami spoločne so ženami, ktoré každý deň chodievaly do kostola a modlily sa ruženec, šli tu chlapi znavení životom a s podagrou v nohách spolu s deťmi pospolu, šly ženy rozvadené s mužmi, šli sokovia pre dievky i úhlavní nepriatelia pre odorané brázdy pozdravujúc sa navzájom a volajúc na seba pretiahlym hlasom "pochválen" i "na veky amen."
A vtedy zpoza briežku vynorily sa tmavé obrysy kostola a zaznel zvon. Vnoril sa do noci, zatriasol sa túhou a vítal ich všetkých dobrých i zlých, starých i mladých, veselých i smutných radostnými úderami ťažkého kovového srdca...
Meluzína spieva. Snehu sú celé hromady, preto kde zadre doň, schumelí sa, zavíri, povznesie ľahunký jemný obláčok, beží s ním, hodí ho o plot, škodoradostne zapiští a zmĺkne odrazu.
A vtedy býva ticho a vidno ľudí ako prichodia zdola i zhora, starí i mladí, lebo na Božie narodenie neísť do kostola, bolo by veľkým hriechom. Stojíme tu i my, trošku ospalí a hľadíme, ako ľudia volajú na seba, vítajú sa a prajú si šťastlivé sviatky. Zima sťahuje ústa, preto hovoria hlasno a s radostným akýmsi vzrušením, ktoré prešľahuje z jedného na druhého, chytá sa ich, ale nie na dlho, lebo Meluzína dvíha sa zpod plota, vyskakuje na strechu kostola. Tančí tam podivný svoj tanec, vyspevuje a škodoradostne metie ľuďom sneh do tvári. Krčia sa vtedy a akoby zahanbení s pohaslou radosťou v hrudi dupkajúc nohami miznú v chumelici, ktorá ich smýva ako chemická slúčenina vybledlé farby zo starého obrazu.
Poberáme sa i my a vychodíme na chór. Rechtor so synom práve sadajú si k organu, predpotopnej to skrini, ktorá nijako nesvedčí do tohoto milého dreveného kostola. Vykupčili ho kdesi v súsednej dedine za talafatku a môžu sa teraz pochváliť, že majú organ, ktorý je síce vybledlý celý ako desaťročný suchotinár a zarýpaný sviecou, ale hrá predsa a potrebuje výkon dvoch ľudí. A to je veľké slovo.
V kostole je akési radostné napnutie. U sakristii zvoní zvonec a kňaz vychodí. Baby dolu v laviciach si odkašľávajú, slinia prsty a preberajú v modliacich knihách, chlapi prekračujú z nohy na nohu a hore na chôre zvonár položil nohu na pedál.
Obrázok 2: Pohľad na píšťalovú časť organu
Zdroj: https://organisti.sk/modules.php?name=Reviews&rop=showcontent&id=437
A hľadia na rechtora. Bľusknul očima, práve pred seba otvoril ústa akoby na povel a udrel rukami do klávies. Organ sa síce neozval, lebo zvonár ešte nedotiahol, ale pieseň vyletevšia z rechtorových úst prebehla kostolom, liala sa ako prúd a do nej zatínaly sa iné a iné hlasy, tenké i hrubé, dolu z lavíc, zpoza nich i hore z chôru čím raz viac a viac, čím raz smelšie a silnejšie.
Vybehly ako tenké pramienky, túžobne prebehly kostolom a spojac sa v mohutnú riavu, valily sa klenbou prelamujúc sa na jej výbežkoch a chvejúc sa novými otrasmi.
A len vtedy ozval sa organ. Vážnym, zachrípnutým hlasom, ako starec ozval sa hore na chôre, zaspieval ako oneskorivší sa starý známy, ktorý len teraz prišiel a hlasom ešte chvejúcim sa od ponáhľania pripojil sa k ostatným.
Ako keď príde uznaný spevák a zaspieva u začiatočníkov chvejúcich sa strachom. Tváre sa rozjasňujú, napnutie mizne: organ preberá vedenie, hučí ako nový a zvonár oduševnene pritíska pedál, s láskou i vďačnosťou vinie sa k nemu ako k dobrému priateľovi. V pravo i v ľavo narovnávajú chlapy krky a na čelá zorané vekom sadá im hrdosť a nadšenie. Včera ešte opilí tiahli z krčmy, včera ešte zakladaly štipáky pod mŕtve drevo, kliali Boha a predlínali život i prísahali sa na nepravdu.
A dnes! Jednému žena zomrela, druhému syn na smrteľnej posteli leží, tretiemu krava ušla a štvrtý dnes večer už nebude mať čo do úst položiť, ale spievajú všetci. Jeden má hlavu naklonenú, vyzerá mu ľanová košeľa a vyschlá šija, na ktorej Adamová kôstka dvíha sa dojatím, druhému trčí z krpca rozodraná onucka, tretí vzdychá a bijúc sa v prsia volá: "moja vina..." V pravo i v ľavo sohnuté chrbty, po ktorých život šľahá tvrdou knutou, splichtené vlasy, vybledlé potom, čelá rozodrané starosťami.
Bedári úbohí. Chladne, arogantne zneje cengot na pozdvihovanie, nevšímave dvíha sa dym temianu a nehybne čnie za ním mŕtvy oltár vtedy, keď šesťsto zrakov hľadí naň s očakávaním a tristo vycivených dlhých rúk s modrými navrenými žilami soviera sa v päsť a bije v prsia.
A von. Meluzína spieva. Sneh vinie sa so striech v dlhých závojoch, rieky mrznú a pokrývajú sa ľadom. V nevšímavom, chladnom tomto priestranstve stojí drevený kostol ako loďka uprostred rozbúreného mora a v nej tristo veslárov spjatých životom ponáhľa sa za svojou bludičkou. Tristo veslárov zapiera sa do vesiel jediným rozmachom a jediným rozmachom spieva:
"Blíž k Tebe Bože..."
(pokračovanie)
© Mgr. Michal Ignaťák, 28. 12. 2020
POUŽITÉ ZDROJE:
URBAN, M. Dva týždne na Slovenskej Sibíri. In: Rozvoj. Časopis stredoškolských študentov. Bratislava. 1926 - 1927, roč. 5, č. 4, 6, 7, 8, 9 - 10.
ČERNÝ, S. Organ v Oravskej Lesnej. organisti.sk, 29.08.2018. [cit. 2020-12-28].
Dostupné na internete:
< https://organisti.sk/modules.php?name=Reviews&rop=showcontent&id=437 >