Veselá príhoda z erdútskeho odpustu
Pre hájnikov je poľovnícky pes nenahraditeľným pomocníkom. Milo Urban si v knihe Zelená krv spomína na viacerých z nich, ktorí mu od útleho detstva utkveli v pamäti. Okrem svojich miláčikov opisuje aj viaceré lesnícke príhody a dobrodružstvá, kedy poľovnícke psy viackrát zachránili ujčeka Janka Lacha ml. v našich lesoch pred divými sviňami a medveďom.
Nasledovný úryvok je však z iného súdka. Autor v ňom svojim typickým jemným láskavým "Urbanovským" humorom opísal zaujímavú príhodu o ujčekovom najmilšom psovi Lapajovi, ktorá sa odohrala na erdútskom odpuste.
Obrázok 1: Fotografia Erdútky z roku 1932
ZDROJ: Roman Chudoba, https://www.facebook.com/
Jednako jeho najmilším psom - aspoň sa mi tak videlo - nebol poľovnícky pes, ale vlčiak menom Lapaj, aj to nie celkom čistý, ktorý sem-tam pobehol za zajacom i za srnou, no iba dotiaľ, kým ich videl. Keď mu zišli z očí, keď prišlo rozmotávať zajačie slučky či lúštiť úskoky iných lesných domorodcov, odchovaných vo večnom strachu o svoju kožu, zišli mu aj z umu. Obrátil sa o - ako to ináč nešlo - po anglicky zdúchol.
Mal však isté vlastnosti, ktoré ujčeka priam očarili. Pri ňom sa nemusel báť, že sa stratí. Nedeľa, či robotný deň... Lapaj presne vedel, kde ho treba hľadať. Hodinky nepotreboval. Mal akési svoje - neviditeľné. Napríklad v nedeľu... Minula jedenásta, on vstal so svojho ležiska v kuchyni, nazrel do izby, a keď tam ujčeka nenašiel, už uháňal do dediny. Cestou po okolitých chalupách skontroloval kocúrov; kde sa nestretol s patričnou úctou, aj terorom si ju vynútil, a presne o pol dvanástej zjavil sa na chóre v kostole, kde bolo ujčekovo miesto. To znamenalo, že je koniec bohoslužieb - že sa ide domov. Mal preto s kostolníkom nedorozumenia. Kostolník si myslel, že palicou na zhášanie sviec zhasí aj jeho bezbožné sebavedomie, ale to bol ťažký omyl. Pred Lapajovými nádhernými zubáľmi posvätná palica musela ustúpiť do kúta.
Jeho najväčšou náruživosťou bolo - predstavte si to! - voziť sa. Len čo nejaký voz pred hájovňou zastal, už bol na ňom. A nielen tak v košine, v hnojničiaku, či rebrináku a niekde vzadu, po pansky. On si zakaždým sadol ku furmanovi, a hoci len na kuse, tam pri ňom sa oddával rozkošiam cestovania. Do Námestova? Bez neho? ... Nejestvovalo! Robil taký lom po dvore, že ho museli vziať.
Svojím spôsobom bol informovaný o všetkom, čo sa v Erdúdke robilo. A vyskytli sa prípady, že si Erdúdčania bez neho nemohli poradiť. Jednu z jeho najslávnejších, lež zároveň najponižujúcejších príhod zaznamenali raz na odpuste - už neviem, či na Annu, či na Máriu Magdalénu - keď do Erdúdky zavítal cirkus. Nebolo to bohvie čo. Jeden ošklbaný medveď - poniektorí Erdúdčania iste videli fešnejšieho medveďa v lese - päť úbohých psíkov, čo sa krvopotne snažili na zadných nôžkach pochodovať ako vojaci, a dve staršie neslušné opice, ktoré vháňali červeň do líc hanblivých mladých Erdúdčaniek. Hneď pri prvom predstavení vypukol škandál. Keďže - ako to už na odpustoch býva - tesne vedľa cirkusu vypekali hurky, podistým hladní psíci sa zrazu vzbúrili a hajde - ako na povel popod oponu sa vysypali za vábivou vôňou. Medveď - bohvie prečo - začal preúkrutne ryčať, diváci sa splašili a opice, využijúc všeobecný zmätok, bez stopy zmizli. Majiteľ cirkusu i Erdúdčania sa jednoznačne zhodovali v tom, že ušli do lesa, ktorý bol odtiaľ ani nie na sto metrov. A tak chytro! Z Erdúdky sa vypravilo za nimi všetko, čo ako-tak vládlo nohami. Prehľadali les krížom-krážom, hľadali hore i dolu v okruhu dobrých troch kilometrov, ale pod opicami akoby sa zem prepadla.
Tu si ktosi spomenul na Lapaja.
Obrázok 2: Z odpustovej svätej omše od "Starého kostola."
ZDROJ: https://www.facebook.com/
Išli poňho a on... Ako Sherlock Holmes. Strašne vážne sa ujal svojej úlohy. Pochodil sem, pochodil tam, trochu pouvažoval, potom vetril a - poďho rovno ku kostolu.
Opice v kostole?... To teda nikomu neprišlo na um. Aj kostolník sa ohradzoval. Vraj čo by tam robili? To iba pes sa naučil na chór chodiť a tak. Lenže Lapaj - ako zvyčajne - na jeho námietky nič nedal. Čiaral si to rovno na chór, zašiel za organ, pozrel hore, a tam... Ako v božej dlani pokojne vo výklenku hoveli si obe opice. Jemu však nestačilo, že ich našiel. Pri tejto príležitosti chcel si ich aj zbližša obzrieť, pretože s takými čudami nemal ešte šťastie. Boli privysoko, nuž pomáhal si: stal si na zadné laby a - tu sa stala tá nehanebnosť: Jedna z nich nebodaj po zlom si vysvetľujúc, že sa tak načahuje, hup dolu. Skočila mu rovno na krk a všetkými štyrmi ho kŕčovite objala.
Lapaj nebol zbabelec. Hohó! Dedinských bundášov, ktorý sa nesprávali k nemu dosť úctivo, tak pozametal, až sa prášilo. Toto však... Toto ho priam ochromilo. Človek? Zviera?... Nebol si celkom istý. Smrdelo to ako hriech, lež ono objatie okolo krku pripomínalo zas ľudské mláďatá, detské okopávanie, ibaže náruživejšie. A tak teda vydesený a i zahanbený v pomykove spravil to najrozumnejšie, čo mohol: s opicou na krku dal sa na zmätený útek.
Až hodný kus za kostolom sa jej striasol, a pritom nehanebnici napodiv neublížil. No jeho vážnosť!... Bola fuč! Nielen ľudia - ešte aj erdúdske kocúry akoby sa mu posmievali.
(pokračovanie)
© Mgr. Michal Ignaťák, 10. 10. 2020
Obrázok 3: "Hana" v Oravskej Lesnej, koniec 70. rokov 20. storočia.
ZDROJ: https://www.facebook.com/
POUŽITÉ ZDROJE:
Oravská Lesná Erdútka. In: Facebook [online]. [cit. 2020-09-29].
Dostupné na internete:
< https://www.facebook.com/oravskalesna.erdudka >
URBAN, M. Zelená krv. Bratislava : Tatran, 1970. 335 s. ISBN: 61-082-70.