Milo Urban a Gejza Vámoš na dovolenke v Erdútke
Milo Urban podľa vlastných slov viackrát vystúpil zo Zázrivej Ráztok na Okrúhlicu a odtiaľ putoval do Erdútky. Okolo roku 1930 sa tak raz vybral aj s priateľom, spisovateľom dr. Gejzom Vámošom, ktorý nepoznal naše "Horniaky" a bol veľmi zvedavý, ako sa u nás žije. Z Párnice od vlaku sa vybrali pešo cez Lučivnú a Bielu do Zázrivej, kde prenocovali u strýka, hájnika Františka Lacha, v hájovni pod Okrúhlicou. Následne pokračovali cez hory a cez celú Erdútku na Ustrig, kde pobudli u strýka Jána Lacha ml. Dnes by sme takýchto ľudí nazývali "zdatnými turistami," v tých časoch bez autobusov a áut však takéto putovania neboli ničím nezvyčajným.
Ako dlho sme sa tam zdržali, neviem už povedať. Viem však, že sme sa potom horami a kadejakými chodníčkami pobrali do Erdúdky k ujčekovi Jankovi. No počasie nám po celý čas nežičilo. Chvíľami sa trochu vytiahlo, ale potom si rozmyslelo - začalo mrholiť ani na jeseň.
V takom mrholení pustili sme sa dolu Erdúdkou. To už bola oblasť ujčeka Janka, a tak - aby som odviedol pozornosť od dlhej cesty, zlej cesty - zabával som ho všelijakými psími príhodami. Nesmierne sa mu páčili, lebo pre zvieratá mal veľké pochopenie. No potom sa mi začal obzerať a keď sme už išli skoro hodinu, znepokojený sa zrazu spýtal:
- A to je už aká dedina?
-Erdúdka, - odpovedám.
Po ďalšej polhodine sa opäť spytuje:
- A toto?
- Aj to, - odpovedám nanovo.
A pre zmenu zas spytujem sa ja:
- Nebolia ťa nohy?
Smeje sa:
- Nohy nie, ale hlava sa mi krúti. Toľkú dedinu som ešte v živote nevidel. Veď tá je väčšia než Bratislava.
- Väčšia nebude, - upresňujem ho, - no dlhšia je celkom iste.
Jednako najväčší údiv v ňom vzbudilo teľa v ohrade neďaleko parádneho erdúdskeho kostola, kde pred niekoľkými rokmi ujčekov Lapaj mával mitúšky s kostolníkom. To teľa teda... S papuľou plnou tráv, vidiac ľudí na ceste, chcelo zamúkať, a namiesto toho vyletelo z neho ako z uplakaného decka:
-Mma-maá!
Vámoš zostal ako priklincovaný. Vyjavene hľadí na teľa, potom pozrie na mňa, smeje sa a vraví:
- Prosím ťa! V tej vašej Orave, ako sa mi zdá, aj teľce vedia hovoriť.
Smejem sa vedno s ním. A opatrne pripúšťam:
- Hej. Ako čuješ, dačo vedia. Aj toto... Azda by nám viac povedalo, keby jeho mať nebola krava.
Potom nasledovalo niekoľko skvelých dní u erdúdskych Lachovcov. Ujček rozprával svoje poľovnícke príhody a Vámoš dychtivo počúval. Inokedy horlivo nadväzoval kamarátstvo s ujčekovými štvornohými pomocníkmi. Potom sme zas v neďalekom potoku vydru naháňali alebo obdivovali vrtkú lesnú železničku, ako si v nepriehľadných priesekoch sebavedome počína, vyhvizdujúc smelo lezie na Kykulu či Chmúru a so samopašných chichotom sa vracia na nočný odpočinok do Lokce. Popravde nebolo to bohviečo. Opačne. Napospol všedné veci, kus zapotrošeného oravského sveta. Ale Vámoš - človek, ktorý pobrúsil kus sveta, študoval v Prahe, podchvíľou bol v Londýne, poznal Paríž a kadečo iné - v jednom kuse sa čudoval. Postihol každú zvláštnosť, vedel sa tešiť z každej maličkosti, takže človek vôbec nechápal, z čoho pramení jeho nevraživosť, odkiaľ sa derie do jeho batérie a fejtónov toľko srdu a šľahov.
Odišiel potom lesnou železničkou do Lokce a odtiaľ - už neviem ako - do Oravského Podzámku k vlaku. Zamýšľal som ho odprevadiť, ale on odmietol môj sprievod. Nechcel, aby som si zbytočnými cestami márnil dovolenku.
prozaik, publicista, dramatik, lekár
Zaraďuje sa medzi príslušníkov medzivojnovej generácie spisovateľov, ktorá výrazne rozvinula expresionistický typ umeleckej prózy. Jeho dielo sa hodnotilo ako pesimistické, naturalistické, poznačené biologickým determinizmom a nihilizmom.
Jeho najznámejšie literárne diela sú: Editino očko (1925 ), Atómy Boha 1 – 2 (1928 ), Odlomená haluz (1934 ).
Dnes sa viacerým znalcom jeho diela zdá, že prvýkrát prakticky uplatnil princípy postmodernizmu. Takmer všetky jeho prózy majú autobiografický charakter.
Medicínu študoval v Prahe (kde sa stal členom spolku Detvan) a v Anglicku. Cestoval po Anglicku, Holandsku, Nemecku, Francúzsku a ZSSR. Externe vyštudoval Filozofiu na UK v Bratislave, kde získal v roku 1932 doktorát za prácu Princíp krutosti.
V roku 1939 z obavy pred rasovým prenasledovaním (pochádzal zo židovskej rodiny) emigroval zo Slovenského štátu. V čínskych mestách Tien-cin, Peking, Šanghaj, Lin-čou-fu a Tien-pei pôsobil ako lekár, pôsobil aj na Taiwane. V 1949 sa vysťahoval do Brazílie, kde vykonával lekársku prax v mestách Porto Novo, Nitteroi a Miradouro. Tu v roku 1956 zomiera na tropickú chorobu beri beri.
Označovali ho za emigranta bez vlasti a všade s domovom. V liste otcovi do Piešťan napísal, že „je občas príjemné vedieť, že je domov človeka kdesi.“
