„U Nemca“ na Demänovej – nezmyselná smrť „bratov v zbrani“ v našej obci

Toto je smutný príbeh dvoch vojakov, kamarátov, ktorí koncom zimy roku 1945 dezertovali z nemeckej armády, ukrývali sa v lesoch a po erdútskych gazdovstvách. Vedeli, že front sa neustále posúva na západ, túžili po konci vojny a snívali o návráte domov do svojej vlasti. Konca vojny sa však nedočkali, nakoniec nezmyselne prišli o svoje životy v našej obci.

Obrázok 1. Nápis na kríži.

ZDROJ: archív autora

KAMARÁTI NA ŽIVOT A NA SMRŤ

Vo vzduchu už bolo cítiť jar. S jej pomalým príchodom sa však vynárali a narastali obavy z vojnového stretu Červenej armády a nacistov. Každý vedel, že koniec vojny je už len otázkou času, no front sa na pár týždňov ustálil na línii medzi obcami Ústie, Námestovo, Bobrov a Zubrohlava. Ako to bude s Erdútkou? Prejde front obcou, alebo sa nacisti zakopú napr. na Jasenovskej a obec pod niekoľkodňovou paľbou vyhorí do tla? To vtedy ešte nikto netušil.

Po potlačení Slovenského národného povstania si obyvatelia Erdútky už zvykli, že sa po obci pohybujú nacistické jednotky ozbrojených síl (nem. Wehrmacht), sporadicky aj oddiely Zbraní SS (Waffen-SS), ktoré čistili okolité husté lesy od partizánov. No začali sa tu vyskytovať aj iní, neznámi ľudia. Nielen utečenci z nacistických zajateckých táborov ale aj zbehovia. Vojaci, ktorí utiekli z boja a v tomto období, najmä tí, ktorí bojovali na nemeckej strane. Často pod rúškom noci chodili od domu k domu a prosili o nocľah a trochu jedla.

Jedného dňa začiatkom marca roku 1945, našiel Ján Vrábeľ z Bučiny na šope ukrytých dvoch cudzincov. Rozprávali po nemecky. Jeho manželka Marta Vrábľová chodila za mlada na majere do Nemecka, kde sa naučila základy jazyka a s utečencami sa vedela dohovoriť. Priznali sa, že zbehli a nechcú už bojovať, chcú sa ukryť, prečkať vojnu a následne sa dostať domov. Dúfali, že sa im podarí dostať cez Poľsko domov do Nemecka. Ján Vrábeľ bol sám vojakom v Povstaní, vedel sa vcítiť do ich rozpoloženia. Po priznaní, kto sú a čo sú súhlasil, že im pomôže a prenocuje ich na šope. Dal im najesť, ale povedal, že cez deň u nich nemôžu ostať. 

Obrázok 2. Karta vojaka Alfonsa Schneiderbangera.

ZDROJ: Bundesarchiv, B 563-1 KARTEI

Počas dňa sa preto zväčša schovávali po lesoch, v noci prichádzali do Vrábľa prespať, zajesť. Vždy dostali kúsok chleba a slaniny. Neskôr sa aj predstavili, jeden vojak sa volal Alfons, druhý bol podľa spomienok pravdepodobne Wenzel (Václav). Nosil okuliare a pred vojnou bol učiteľom. Dalo by sa povedať, že za tých pár dní si ich dokonca obľúbili. Ich vzťah opísali ako kamarátov na život a na smrť. Raz večer však prišli do Vrábľov až traja muži. 

HÁDKA VOJAKOV A STREĽBA V HOSTINCI U PERÚTKU

Pridružil sa k ním aj vyšší štíhly pán, asi 30-ročný Francúz. Neskôr vysvitlo, že aj on bol dezertér z nemeckej armády. Volal sa Louis (Ľudovít) a pochádzal z Lotrinska, z regiónu, ktorý bol počas vojny obsadený Nemeckou ríšou.  

Alfons, podľa všetkého už pod vplyvom nového francúzského kamaráta, začal plánovať, že by sa pridal k partizánom a pri nich počkal na koniec vojny. Wenzel sa naňho nahneval a začal ho ostro prehovárať, aby k partizánom nešiel. No zdá sa, že Alfons už bol rozhodnutý. 

Udalosti, ktoré nasledovali, mali krvavú dohru a vyústili do tragédie. V pondelok, 12. marca 1945, okolo druhej hodiny popoludní, prišli Alfons a Louis do pohostinstva u Perútku, oblečení v civilnom oblečení, no ozbrojení a už v značne podnapitom stave. Hovorili po nemecky a francúzsky. K prítomným sa začali správať veľmi hrubo, neskôr pozhadzovali tovar, začali kradnúť, majiteľku pohostinstva Žofiu Miklušicovú postavili k stene, vyhrážali sa jej smrťou a vymáhali od nej peniaze. Zastreliť chceli aj prítomného rechtora Jána Turčana. Wenzel, oblečený v uniforme, prišiel do podniku asi o hodinu a pol neskôr. Keď uvidel, čo sa deje, bol zhrozený. Na kamaráta a Louisa, ktorí sa pokúšali rabovať a vyhrážali sa civilistom, kričal, aby okamžite prestali. Alfons ho ale nechcel počúvať. Povedal mu, nech ide preč, že on už s ním nechce byť a s novým kamarátom ide k partizánom. Wenzel v amoku na oboch vystrelil.

Obrázok 3. Hostinec Inocenta Perútku a Žofie Miklušicovej.

ZDROJ: https://oravskalesna.sk/historicke-fotografie/

Louis strelným zraneniam do hlavy podľahol na mieste, Alfons, ktorý bol postrelený do brucha, bol ešte pri vedomí. Prítomní ho dali na posteľ, snažili sa mu zatlačiť na ranu a zastaviť krvácanie a svojpomocne pomôcť, keďže doktorov vtedy v obci nebolo. Povedal že je kresťan, zavolali k nemu kňaza a ženy, čo tam boli, sa pri ňom modlili. V agónii kričal „Marta, Marta...” Myslel tým pani Vrábľovú, u ktorej prespával a ktorá  rozumela po nemecky. Vrábľovci sa potom báli, aby ich za to neskôr neobviňovali zo spolupráce s Nemcami. 

Na druhý deň ráno pri svätej omši pán farár Banas povedal, že u Perútkovej, (tak každý familiárne volal Žofiu Miklušicovú), leží ranený vojak. Išiel mu dať prijímanie, pomazanie a poprosil ženy, ktoré môžu, nech sa idú spolu s ním ku nemu pomodliť. V ten deň poobede skonal. Alfonsa aj Louisa pochovali na okraji cintorína, prakticky len pár metrov od miesta ich tragického skonu. 

V obecnej matrike sa nachádzajú tieto zápisy:

12. marec 1945. V byte Žofie Miklušicovej rod. Guráňovej, obchodníčky v Erdútke, č. 501, bol zastrelený neznámym páchateľom v okuliaroch dňa 12. marca 1945 o pol 4. hod. popoludní neznámy muž v civilnom obleku. Podľa vyšetrenia to bol údajne utečenec od nemeckej armády, dôstojník hodnosti poručíka, pochádzajúci z Lotyšska (pozn. chybne uvedené, správne má byť „z Lotrinska”) menom Ludvik, veku medzi 28 – 32 rokov, postavy vyššej, štíhlej, tvári okrúhlej, holenej bez fúzov.      

Druhý zápis je z nasledujúceho dňa:

13. marec 1945 o pol štvrtej popoludní na následky strelného poranenia zomiera Alfons Schneiderbanger (nar. 18. 04. 1924, Zeil nad Mainom 255-13/a, rím. kat., 21 ročný, otec Vincent Schneiderbanger), zastrelenie dom č. 501.

Alfons bol vojakom v hodnosti slobodníka (Gefreiter) vojenskej jednotky 5. roty (Kompanie) / (94. práporu horských strelcov (Gebirgsjäger-Bataillon 94). Táto jednotka bola súčastou nemeckej 4. horskej divizie (4. Gebirgs-Division). Boli to špeciálne vycvičené jednotky Wehrmachtu určené na boj v horskom teréne. Gebirgsjäger nosili ako svoj symbol plesnivec, rastlinu typickú pre horské oblasti. Dodnes je plesnivec spájaný s horskými jednotkami a ich tradíciou. Od augusta 1944 bojovala divízia v Karpatoch a pod tlakom sovietskych jednotiek postupne ustupovala. V januári 1945 zaujala divízia, už v rámci 1. tankovej armády / Skupina armád „Juh“ (1. Panzerarmee / Heeresgruppe „Süd“), pozície na Gemeri v okolí mesta Rožňava. Následne vo februári 1945 sa 1. tanková armáda presunula k Skupine armád „Stred“ (Heeresgruppe „Mitte“) a bojovala v okolí mesta Tvrdošín a v Beskydoch. Je možné, že aj Wenzel mohol byť členom 4. horskej divizie a spolu s Alfonsom dezertovali práve v čase, keď sa ich jednotky snažili udžať pozície na Orave.

POPRAVA NA DEMÄNOVEJ

Wenzel po svojom strašnom čine utekal celý vystrašený a v šoku na Bučinu, pribehol k Vrábľovcom, kde mal ešte ukryté nejaké osobné veci a vzrušene, s chvejúcim sa hlasom, kričal, že „...priateľ je tot, kaput, mŕtvy, ja musím ísť do anderes Dorf, do druhej dediny... Urobil som zle, urobil som zle...,” vyjachtal, bleskovo sa zbalil a utiekol. Vrábľovci celú túto scénu pochopili až vtedy, keď prišli ľudia po Martu, aby rýchlo išla k ranenému Alfonsovi.

Obrázok 4. Hrob vojaka Wenzela pri slovensko-poľskej hranici. Železný kríž v súčasnosti označuje už iba prázdny hrob, pamiatku na padlého nemeckého vojaka.

ZDROJ: archív autora

Z ďalšieho svedectva vieme, že Wenzel zaklopal na dom Martina Brňáka na Lehotskej. Jeho drevenica vtedy stála neďaleko cesty „k starému kostolu.” Poprosil ho o nejaké jedlo a potreboval si aj usušiť premočené šaty. Z jeho reči a posunkov rodina vyrozumela, že sa chce dostať domov do Nemecka a pýtal sa, ako ďaleko sú poľské hranice. Pani Terézia Brňáková mu dala trošku jedla a usušila mu uniformu. Potom ho odprevadili a ukázali mu cestu na hranicu. 

Cez osadu Tanečník sa Wenzel dostal na Demänovú. Tam ho údajne zadržal a zajal niekto z miestnych obyvateľov, ktorý následne išiel do neďalekej hory k ukrytým partizánom a oznámil im, že v osade zajali nemeckého vojaka. Partizáni prišli na miesto zadržania, zajatca zobrali a spolu s oznamovateľom viedli do Obecnej k poľským hraniciam na miesto, kde sa končil súkromný Kvakov a Nogov les a začínal urbár. Na tých miestach bol Wenzel popravený. Údajne práve tým miestnym z Demänovej, ktorého k tomuto činu mali prinútiť partizáni.

Keďže však bolo na tých miestach v marci ešte stále veľa snehu, vraj partizáni so zajatcom prekročili poľskú hranicu a mŕtveho nevedome pochovali tesne na poľskej strane. Keď to vyšlo najavo, telo mŕtveho vojaka bolo potrebné vykopať, presunúť o niekoľko metrov na slovenskú stranu a opätovne ho pochovať. Kvalitné nemecké vojenské topánky po zosnulom ešte dlho brázdili po lesnianskych lesoch a grúňoch. 

Nevedno, aké pohnútky viedli tych ľudí, ktorí zajali a následne pripravili o život tohto vojaka. Snaha o hrdinstvo? Pomsta za vojnové útrapy? Mohlo by sa zdať, že v čase vojnového stavu sa len uplatnil staroveký princíp odplaty „oko za oko, zub za zub”, no je veľmi málo pravdepodobné, že by vykonávateľ, resp. vykonávatelia vedeli o udalostiach spred pár hodín, o Wenzelovej vražde svojich dvoch druhov. Táto poprava ostala, pokiaľ je známe, pred úradmi zamlčaná a nikdy nevyšetrená.

Obrázok 5. Kríž sa nachádza asi 20 metrov od hraničného kameňa 145/3. 

ZDROJ: archív autora

Nad Wenzelovým hrobom upevnili provizórny kríž. Jaroslav Mordáčik, keď pracoval v hore, tak viackrát na jeho hrobe drevený kríž opravil. Ten neskôr nahradil kríž kovový, vyhotovený pravdepodobne majstrom Prokopom Brišom.  

Na dušičky ľudia z obce a lesníci nosili na jeho hrob kvety, zapálili sviečku. To miesto si od vtedy všetci pamätali ako „u Nemca”, resp. hovorili - stretneme sa „pri Nemcovi.” Či už ženy a deti, keď išli zbierať lesné plody alebo sa na tom mieste stretali lesníci po obchôdzke svojich úsekov. 

Kríž sa nachádza pri slovensko-poľskej hranici v sedle pod Panským kameňom, asi 20 metrov od hraničného kameňa 145/3, po slovenskej strane, v odlesnenej časti lesa.

LOUIS AKO ČLEN PARTIZÁNSKEHO ODDIELU AVANGARD I

Louis Klein dezertoval v decembri 1944 a v oblasti Kysúc vstúpil na skúšku do diverzno-spravodajského partizánskeho oddielu AVANGARD I. Veliteľ oddielu, kapitán Valerij Erichovič Burzi – Jefremov, si na neho spomína vo svojich pamätiach, uvedených v knihe Oravskí partizáni (SLANÝ, J. 2025). Už pri svojej prvej veľkej akcii, keď ich oddiel napadli dňa 21. decembra 1944 v oblasti Makova, sa „...spolu so Šimonom Marhavým zachovali veľmi odvážne a iniciatívne. Pomáhali pri prenose rádiostanice kapitána Ivanova a záchrane vojenského materiálu.“ Neskôr sa spomína aj pri plánovaní diverznej činnosti v Kňažej, kde oddiel plánoval vyhodiť do vzduchu most. 14. februára 1945 kapitán V. E. Burzi ukončil predchádzajúci úväzok a následne predĺžil s Louisom spoluprácu.

Obrázok 6. Valerij Erichovič Burzi – Jefremov, veliteľ diverzno-spravodajského partizánskeho oddielu AVANGARD I. Fotografia z 30. rokov 20. storočia

ZDROJ: https://ru.wikipedia.org/

6. marca 1945 sa kapitán V. E. Burzi stretol v lesoch pri Demänovej so štyrmi Nemcami – dezertérmi (môžme sa len domnievať, že dvaja z nich mohli byť Alfons a Wenzel). Pri tomto stretnutí ich neprehľadával ani neodzbrojoval, oni mu sľúbili, že pri ďalšom stretnutí, ktoré si dohodli na 10. marca, mu dajú jeden samopal. Na stretnutie sa okrem kapitána Burziho vybrali aj partizáni Šimon Marhavý a Louis Klein. Podrobnejšie informácie o priebehu stretnutia nie sú známe.

        Dňa 15. marca sa skupina siedmich partizánov vrátila k oddielu. Cestou sa zastavili v Erdútke u miestneho učiteľa a ten ich informoval, že jeden z nemeckých dezertérov zabil svojho kamaráta a partizána Louisa Kleina. Po čine utiekol. Túto tragickú udalosť čiastočne vysvetľuje rozkaz veliteľa partizánskeho oddielu AVANGARD I č. 16: „Veliteľ skupiny A. U. Kapeljuch počas plnenia úloh spojenia so skupinou D. P. Alexejenka povolil zastávku na odpočinok pred dokončením úlohy. Nesplnil rozkaz na prijímanie spojok, povolil pitie alkoholu počas plnenia úlohy, čo viedlo k smrti príslušníka oddielu Louisa Kleina. Vzhadom na to: 1. Veľiteľa skupiny A. U. Kapeljucha pozbavujem velenia. 2. Partizánovi A. U. Kapeljuchovi oznamujem prísne napomenutie s posledným varovaním. 3. Zbavujem A. U. Kapeljucha práva nosiť pištoľ, dokiaľ mu nebude zrušený súčasný trest. 4. Ešte raz upozorňujem príslušníkov oddielu, že za pitie alkoholických nápojov pri plnení úloh budú vyvodené tvrdé tresty. 5. Prikazujem odovzdať všetky peniaze.“

Obrázok 7. Pomník kapitána V. E. Burzi – Jefremova (* 22. 11. 1917 — 7. 4. 1945) v neďalekej poľskej obci Rycerka Dolna, časť Słowiaki na mieste jeho skonu. V roku 2018 bol odstráneny na základe tzv. dekomunizačného zákona.

ZDROJ: https://www.google.com/maps, pohľad Google Street View z 9/2012

SYMBOLICKÉ STRETNUTIE PO POLSTOROČÍ

Pod dohľadom Nemeckej komisie pre vojnové hroby, (Volksbund Deutsche Kriegsgräberfürsorge, skratka VDK), sa v roku 1994 vykonávala v Oravskej Lesnej exhumácia vojnových hrobov. Následná správa VDK o exhumácii z 25. septembra 1995 uvádza celkovo sedem nemeckých vojakov exhumovaných z obecného cintorína. Na obecnom cintoríne boli pochovaní piati nemeckí vojaci, ktorí zomreli 3. novembra 1944 (zastrelenie partizánmi pri Zošákovej hájovni), šiesty vojak, ktorý padol 13. marca 1945 (Alfons Schneiderbanger), plus siedmy vojak (bez uvedenia osobných údajov - ako neznámy vojak), ktorý by mal byť vojak, partizán Louis Klein.  

Správa o exhumácii hovorí aj o ďalšom hrobovom mieste pri osade Demänová. Poľný hrob sa nachádzal v zalesnenej oblasti a bol označený železným krížom (v poradí ôsmy vojak z Oravskej Lesnej - vojak Wenzel). 

Obrázok 8. Nemecký vojenský cintorín v obci Važec, pohľad na blok 7.

ZDROJ: archív autora

Znovupochovanie ôsmich nemeckých vojakov z obce Oravská Lesná sa následne uskutočnilo na novovybudovanom nemeckom vojenskom cintoríne vo Važci v bloku číslo 7, v 43. rade, v hroboch č. 1388 - 1395.

Keďže je VDK humanitárna, nezisková organizácia, z finančných a logistických dôvodov neodoberá exhumovaným vojakom vzorky DNA. Hoci u šiestich mŕtvych na cintoríne boli známe dátumy narodenia a aj dátumy a čas úmrtia, na ich pozostatkoch sa nenašli žiadne identifikačné štítky ani iné stopy po identite. Zostalo teda nejasné, ktoré kosti patrili ktorej osobe. Nemohli mať teda na pomníkoch uvedené svoje mená, ale boli pochovaní len ako „neznámi nemeckí vojaci“ (unbekannte deutsche soldaten).

Obrázok 9. Náhrobný kameň s hrobmi č. 1389 - 1392, kde sú pochovaní nemeckí vojaci, ktorí padli počas druhej svetovej vojny v našej obci.

ZDROJ: archív autora

            Presne po päťdesiatich rokoch sa tak dvaja kamaráti, „bratia v zbrani”, opäť symbolicky spolu stretli, bohužiaľ už nie ako živí, ale iba ich pozostatky, ktoré spočinuli v jednom spoločnom hrobe. Ich duše čakajú v utrpení na očistenie od svojich hriechov, aj na naše modlitby a na večnú spásu. 

© Mgr. Michal Ignaťák, 6. 2. 2026

PS: Tento článok má historicko-dokumentárny charakter. Niektoré dialógy a scény sú spracované formou umeleckej rekonštrukcie na základe svedectiev a archívnych prameňov.

POUŽITÉ ZDROJE:

4. Gebirgs Division. [cit. 2026-01-22]. Dostupné online: < https://www.fronta.cz/dotaz/4-gebirgs-division > 

Emailová komunikácia s pani Birgit Wulf. Bundesarchiv, GZ.: DR 1 - 2025/A-167 [cit. 2025-03-19]. 

Emailová komunikácia s pánom Paul-Matthias Tyrell. Bundesarchiv, Gz.: DR 1 - 2025/A-167 [cit. 2025-04-11]. 

Emailová komunikácia s pani Margit Bugner. Volksbund Deutsche Kriegsgräberfürsorge e.V. [cit. 2025-05-15, 2025-05-16, 2025-05-19].

Emailová komunikácia s pani Diane Tempel-Bornett. Volksbund Deutsche Kriegsgräberfürsorge e.V. [cit. 2025-04-09]. 

KOLEKTÍV. Oravská Lesná : monografia obce. Obec Oravská Lesná, 2022. 381 s. ISBN 9788057043867.

Matrika zomrelých 1939 - 2023. Matričný úrad Oravská Lesná. [cit. 2023-11-11].

NÁMESTOVO V ROKOCH 1939 - 1945. [cit. 2025-03-19]. Dostupné online: < https://www.namestovo.sk/sk/namestovo-po-koniec-2-svetovej-vojny >

Nemeckí horskí strelci, známi ako Gebirgsjäger. [cit. 2026-01-22]. Dostupné online: < https://www.facebook.com/100083247636468/posts/nemeck%C3%AD-horsk%C3%AD-strelci-zn%C3%A1mi-ako-gebirgsj%C3%A4ger-boli-%C5%A1peci%C3%A1lne-vycvi%C4%8Den%C3%A9-jednotky-/719756177475964/ > 

Osobná komunikácia s pani Ľudmilou Briššovou rod. Vrábľovou. Oravská Lesná. [cit. 2021-10-29, 2023-09-30].

Osobná komunikácia s pani Margitou Janoťákovou, rod. Brňákovou. Zákamenné. [cit. 2024-09-08].  

"Z detstva si pamätám, keď môj otec Ľudovít Brňák rozprával, ako raz na konci vojny prišiel k nim jeden nemecký vojak. Poprosil ich o nejaké jedlo a potreboval si usušiť oblečenie, lebo bol celý premočený. Z jeho reči a posunkov vyrozumeli, že sa chce dostať domov do Nemecka a pýtal sa, ako sú ďaleko poľské hranice. Moja babka mu dala nejaké jedlo a usušila mu uniformu. Potom ho odprevadili a ukázali mu cestu na hranicu. Na druhý deň sa dozvedeli, že bol zastrelený. Môj otec rozprával, že to bola zbytočná smrť, pretože tento vojak už nemal v úmysle bojovať a chcel sa dostať domov k rodine. Moji starí rodičia sa volali Martin a Terézia Brňákovci a bývali v drevenici, volali to na grúni. Bolo to neďaleko cesty, ktorá vedie ku kaplnke pri mieste, kde stál starý kostol. Táto drevenica tam už dnes nestojí."

Osobná komunikácia s pánom Emilom Nogom. Oravská Lesná. [cit. 2024-08-10].  

Osobná komunikácia s pánom Jozefom Nogom. Hronec. [cit. 2026-01-21].  

Osobná komunikácia s pánom Jozefom Mordáčikom. Oravská Lesná. [cit. 2024-04-18].  

Osobná komunikácia s pánom Jozefom Strempekom. Oravská Lesná. [cit. 2026-01-23].

Rycerka Górna: “Jefremow” usunięty. 05.09.2018 23:02. [cit. 2026-02-06]. Dostupné online: < https://beskidzka24.pl/rycerka-gorna-jefremow-usuniety/ > 

SLANÝ, J. Oravskí partizáni. Bratislava. Juraj Slaný, 2025. 411 s. ISBN 978-80-570-6868-6

WOŹNIAK, H. Oddział partyzancki Waleriana Burzi - "Jefremowa. In: Wieści z gmin Żywiecczyzny. Nr. 3 (114), 1998. [cit. 2026-02-06]. Dostupné online: < https://sbc.org.pl/Content/278513/iii351749-1998-w3a.pdf > 

Prechod frontu a oslobodenie našej obce v roku 1945

V tomto roku si pripomíname 80. výročie konca druhej svetovej vojny, najväčšieho globálneho konfliktu v histórii ľudstva

 

ZAČIATOK DRUHEJ SVETOVEJ VOJNY - AJ ZA ÚČASTI SLOVENSKA

Treba si bohužiaľ pripomenúť aj jeden neslávny fakt z našej novodobej histórie. Po boku Nemecka to boli aj vojaci Slovenského štátu, ktorí spoločným útokom na Poľsko dňa 1. 9. 1939, pri rozpútaní tohto konfliktu, participovali. Vojnová Slovenská republika, vtedy prvý a jediný vazal nacistického Nemecka, umožnila využiť nemeckým vojskám svoje územie ako nástupný priestor pre ich vpád do Poľska a na tento útok použili aj územie Oravy. Útvary 14. divízie Wehrmachtu postupovali v operačnom smere Dolný Kubín - Nowy Targ. Propagandistickým cieľom vpádu slovenskej armády do Poľska bolo oslobodiť slovenské obce (kysucké, oravské a spišské) získané Poľskom po roku 1920 (postup troch divízií slovenskej armády do Poľska sa uskutočnil iba na východnom Slovensku, v smere od Spiša, Bardejova, Svidníka a Medzilaboriec). 

Obrázok 1: Slovenské vojsko v Poľsku, september 1939.

ZDROJ: Dokumentácia Oravského Múzea. https://www.oravskemuzeum.sk/v-roku-2025-si-pripominame-80-vyrocie-konca-druhej-svetovej-vojny/

Západné mocnosti vypovedali Nemecku vojnu. Následne, keď 17. septembra 1939 v zmysle „tajnej” dohody s Nemeckom vstúpila do Poľska aj Červená armáda Sovietskeho zväzu, osud Poľskej republiky bol spečatený. Následná agresia Nemecka, Sovietskeho zväzu, Talianska, Japonska a ich spojencov a satelitných štátov rozpútala druhý konflikt globálnych rozmerov v krátkom čase, ktorý vošiel do dejín ako druhá svetová vojna.

UDALOSTI PO POTLAČENÍ SNP A PRED PRÍCHODOM FRONTU

V hláseniach notárov a okresných náčelníkov na Orave sa už od začiatku roku 1943 objavujú správy, ktoré upozorňujú, že obyvateľstvo režimu neverí, že veria vo víťazstvo Sovietskeho zväzu v tejto vojne. Na učiteľa cirkevnej základnej školy v Erdúdke, pána Pavla Kuchárika prišlo na okresný úrad udanie, že pri oslavách vzniku Slovenského štátu dňa 14. marca hovoril deťom v škole, že sú to posledné oslavy, lebo prídu boľševici, že počúva zahraničný rozhlas a tieto správy medzi ľuďmi rozširuje (po vojne sa stal prvým predsedom novovzniknutého Miestneho národného výboru).

Až do vypuknutia Slovenského národného povstania sa Orave a aj našej obci priame bojové operácie vojny dosiaľ vyhýbali. Nemecké vojsko vpadlo na Oravu v rámci akcie proti SNP. Hoci na dolnej Orave prebiehali boje povstaleckého vojska a partizánov proti nacistom, už po 13.9.1944 sa väčšina územia Oravy ocitla pod ich kontrolou. V jesenných a zimných mesiacoch však pokračovali mnohé partizánske a aj odvetné protipartizánske akcie. 

Obrázok 2: Civilní obyvatelia pracujú na výstavbe opevnení počas SNP, 1944.

ZDROJ: Dokumentácia Oravského Múzea. https://www.oravskemuzeum.sk/v-roku-2025-si-pripominame-80-vyrocie-konca-druhej-svetovej-vojny/

Nemci sa usadili v našej obci na dlhší čas až v prvých mesiacoch roku 1945. Ubytovaní boli u viacerých roľníkov, v obecných hostincoch a v miestnej cirkevnej základnej škole. Už koncom januára 1945 sa k severným hraniciam Oravy s Poľskom začali blížiť jednotky 4. ukrajinského frontu Červenej armády. Snažili sa prelomiť nemeckú obranu na hornej Orave, ale dosiahli len obmedzené výsledky. 

V tom čase sa po obci potĺkalo veľa neznámych ľudí, či už to boli vojnoví zbehovia, alebo evakuovaní ľudia z okolitých (aj poľských) obcí. Podľa tzv. verbálnej nóty, všetky osoby od 16 do 60 rokov boli povinné opustiť svoje domovy pred blížiacim sa frontom. Nútená evakuácia niektorých oravských obcí však bola riadená iba pokiaľ mali Nemci čas. Keď ich už neskôr Sovieti tlačili na ústup, evakuácia obcí sa neuskutočňovala. 

Cela naša obec žila v prísnych vojnových pomeroch. Dňa 2. 2. 1945 vydalo nemecké posádkové veliteľstvo v Námestove  rozkaz, na základe ktorého je občanom prísne zakázané prechádzať sa po poliach. Kto by tento rozkaz neuposlúchol, mal byť na mieste zastrelený. Podľa ďalšieho rozkazu zo dňa 24. 2. 1945 bolo zavedené obmedzenie pohybu civilného obyvateľstva. Zaviedlo sa nové cestovné povolenie, tzv. „Passierschein.” Toto cestovné povolenie mohlo byť vydané iba osobe, za ktorú príslušný obecný komisár určí „rukojemníka.” Rukojemník ručil slobodou za to, že odcestovaná osoba sa skutočne a včas vráti naspäť do svojho bydliska. Nemecké a maďarské oddiely sa snažili vybudovať obrannú sieť proti blížiacemu sa frontu. Najväčšie zákopy v obci sa vytvárali na Jasenovskej v smere na Beskyd, kde denne pracovalo asi 100 mužov. Pod správu Nemcov dočasne prešla začiatkom roka 1945 aj výstavba cesty z Oravskej Lesnej do Harvelky a Riečnice, ktorá mala veľký strategický význam. Stavbu viedla Organizácia Todt, čo bola paramilitárna jednotka určená na výstavbu vojenských strategických objektov. V zimných mesiacoch nacisti zaistili všetkých mužov vo veku 16 - 50 rokov a museli pracovať za neobyčajne drsných podmienok v krutej zime na stavbe cesty. Keďže sa jednalo o vojenskú stavbu, počas pracovného pomeru sa voči civilnému obyvateľstvu uplatňovala tvrdá nemecká vojenská disciplína. Cestu však pred príchodom frontu nestihli ani zďaleka dokončiť.

Obrázok 3: Mapa Západokarpatskej operácie vojsk 4. ukrajinského frontu, 1945.

ZDROJ: Zbierkový fond Oravského Múzea, sign. H-7489. In: Zborník Oravského múzea 2014 - XXXI.

Viacero mužov, aj z Oravskej Lesnej, bolo určených na budovanie zákopov, obranných línií a guľometných hniezd za Krušetnicou ku breznianskému mlynu. Ďalšie opevnenia budovali Lesňania v Novoti, keďže Nemci na tom mieste predpokladali útok Sovietov v smere od Poľska.

Posledným vojskom, ktoré v našej oblasti ostalo ako frontová záloha, bol 17. delostrelecký maďarský oddiel v Zákamennom. 

PRIELOM FRONTU NA ORAVE A OSLOBODENIE NAŠEJ OBCE

Na konci marca 1945 sa sovietske sily preskupili a zahájili na Orave nový útok, ktorý po intenzívnom boji o mesto Trstená a okolité obce viedol k prielomu obrany. Následne na Veľkú noc sa po takmer deviatich týždňoch podarilo prelomiť front aj na línii medzi Rabčicami, Zubrohlavou, Bobrovom a Ústím. Nemci ustúpili do Námestova, ktoré chceli udržať až do konca. Začala sa dvojdňová bitka o mesto, ktoré ostalo po bojoch na 90% zničené. Tragicky zahynulo 77 civilistov, ktorí sa počas bojov ukrývali v pivniciach a obyvateľstvo prišlo o 3/4 stavu dobytka. V noci z 2. na 3. apríla bolo okresné mesto oslobodené. V ten deň po trojhodinovej bitke pri Lokci postúpil front o 15 km až ku Krušetnici, kde mali nacisti vybudované opevnenia a snažili sa zdržať postup Červenej armády. Zároveň pokračoval odsun časti nemeckých jednotiek a ťažkej techniky cez Zákamenné a Oravskú Lesnú ďalej na Kysuce. Ešte v ten istý deň zaujali nemecké jednotky bojové pozície v Zákamennom na Nižnom konci, vyzvali na evakuáciu tamojšieho obyvateľstva. Pri ústupe zapálili drevený most smerom na Novoť.

Vojaci Červenej armády vstúpili do našej obce vo štvrtok dňa 5. apríla 1945. Občania ich vítali  slávobránou, ktorú narýchlo postavili na Pribišskej. Nemecké jednotky počas celého dňa ostreľovali sovietske pozície smerom z Jasenovskej, ale systematicky z našej obce ustupovali.

Obrázok 4: Zápis o oslobodení obce v Obecnej kronike.

ZDROJ: Kronika obce Oravská Lesná

Postupujúca Červená armáda si pravdepodobne myslela, že ústupová cesta vedúca z Erdúdky cez Bystrickú dolinu je už plne prejazdná. O to viac boli prekvapení, keď ich vojenská technika zapadávala v blate napoly rozostavanej cesty na Beskýde a na kysuckej strane. Podľa spomienok im na prevoz munície a zbraní museli prísť na pomoc miestni gazdovia a poskytnúť im 20 konských záprahov.

Na výšine Beskýd hneď na druhý deň, 6. apríla, obsadili Sovieti najvýchodnejšie kysucké obce – dnes už zaniknuté obce Harvelka a Riečnica a tiež Nová Bystrica aj s miestnou časťou Vychylovka. Veľký odpor kládlo ustupujúce nemecké vojsko sovietskej armáde až v okolí Starej Bystrice. Naša obec bola vyňatá z bojového pásma 26. apríla 1945 (po páde Starej Bystrice a prielomu Žiliny), sovietski vojaci ostali v našej obci necelý mesiac, do mája 1945.

Farská kronika zaznamenala, že „...druhá svetová vojna sa skončila prehrmením sovietskej armády cez naše územie. Radostne sa vyzváňalo v kostoloch 9. mája 1945, keď bol úradne vyhlásený koniec vojny.

DOPADY PRECHODU FRONTU CEZ NAŠU OBEC

Cena za víťazstvo Červenej armády a 1. československého armádneho zboru, ktorý oslobodzoval okolie Kraľovian, bola vysoká. V bojoch na Orave padli tisíce vojakov na oboch stranách, mnoho civilných obyvateľov a mnoho ďalších bolo zranených. Vyskytli sa aj rôzne výtržnosti, teror, rabovačky, agresia a prekročenie právomocí vojakov oboch strán na civilnom obyvateľstve, konfiškácia hospodárskych zvierat, potravín, osobných vecí. Škody na majetku boli v mnohých prípadoch devastujúce, mnoho obcí bolo vypálených, cestná infraštruktúra zničená. Najväčšie škody spôsobili príslušníci nemeckej armády a jej spojenci, ale ďalšiu veľkú záťaž pre vojnou zdecimovaných obyvateľov si vyžiadala aj činnosť a zásobovanie sovietskych jednotiek. 

Obrázok 5: Sovietska 18. armáda prekračuje na pontónovom moste rieku Orava pri obci Kňažia, apríl 1945. 

ZDROJ: Zbierkový fond Oravského Múzea, sign. H-1893-15.  In: Zborník Oravského múzea 2014 - XXXI.

Priamymi obeťami vojenských operácií v našej obci boli Ján Ladňák z Bučiny (* 12. 11. 1908 - † 5. 4. 1945) a Mária Kojdiaková z Jasenovskej (* 13. 2. 1910 - † 5. 4. 1945), ktorých pravdepodobne nešťastne zasiahli zablúdené guľky. Obeťami oslobodzovacích bojov boli pravdepodobne aj traja sovietski vojaci (dvaja boli pochovaní pri hájovni na Ustrigu, tretí na miestnom cintoríne, pričom všetci traja boli v roku 1946 exhumovaní a pochovaní na sovietskom vojenskom cintoríne v Žiline). Nič bližšie však o nich nevieme, keďže neboli zapísaní v úmrtnej matrike.

Úplne bol zničený dom Jána Turoňa na Jasenovskej, celkovo bolo poškodených 7 domov, ktoré ale do konca roka 1945 opravili. Celkové škody na majetku v dôsledku vojnových udalostí sa odhadovali na 3 milióny vtedajších korún. V porovnaní s inými okolitými obcami neboli škody až také veľké, keďže front v našej obci dlho nestál.

V priestoroch Cirkevnej základnej školy v Ústredí, ktorá dovtedy slúžila ako ubytovňa pre vojsko, bola dočasne zriadená vojenská nemocnica.   

VOJENSKÉ JEDNOTKY BOJUJÚCE V NAŠEJ OBCI

Oslobodenie Oravskej Lesnej a celej Oravy sa udialo v rámci Západokarpatskej a Ostravskej operácie sovietskych vojsk. Na Orave bojovali vojská sovietskeho 4. ukrajinského frontu, sformovaného na bojové operácie v Karpatoch. Tvorili ho viaceré jednotky, hlavným aktérom bojových operácií sa na našom území bola 18. armáda, ktorej od polovice októbra 1944 velil generál Anton Josifovič Gastilovič. Skladala sa z viacerých plukov, brigád, zborov, divízií a taktiež z jednotky špecifického typu 159. opevnený priestor, ktorá sa intenzívne zúčastnila bojov na Orave a oslobodila aj Oravskú Lesnú. Velil jej plukovník, neskôr generálmajor, Ivan Nikolajevič Vinogradov. Plný názov tohto útvaru bol 159. Dnesterský Radom Červenej zástavy a Radom Bohdana Chmeľnického opevnený rajón (používal sa aj názov 159. pevnostná brigáda, resp. 159. Dnesterský rajón). Jeho súčasťou bolo sedem samostatných guľometno-delostreleckých práporov, jedna samostatná spojovacia a jedna prieskumná rota.

Ich hlavným protivníkom v týchto bojoch boli vojská nemeckej 1. tankovej armády. Priamo na Orave bojovala nemecká 253. pešia divízia, jednotky 4. horskej pešej divízie, časť jednotiek 3. horskej pešej divízie a 304. pešej divízie. Okrem nemeckých jednotiek bojovali na Orave aj vojská maďarskej armády a to konkrétne 16. pešej divízie a 5. náhradnej poľnej divízie.

Obrázok 6: Mapa Ostravskej operácie sovietských vojsk.

ZDROJ: Dokumentácia Oravského Múzea. In: Zborník Oravského múzea 2014 - XXXI.

  

SPOMIENKY PAMÄTNÍKOV NA PRECHOD FRONTU

Obyvatelia pocítili na vlastnej koži všetky hrôzy modernej vojny. Tieto okamihy sa im vryli do pamäti na celý život. Ako si na prechod frontu cez našu obec a koniec druhej svetovej vojny spomínajú stále žijúci pamätníci týchto historických udalosti?

 

Karolína Dudáková, rod. Strempeková (* 1935), Veľké Držkovce a Mária Srncová, rod. Strempeková (* 1942 - † 2025), Veľké Držkovce, v čase prechodu frontu 10 ročná a 3 ročná, Demänová    

„Náš otec Martin Strempek bol počas 2. svetovej vojny od roku 1939 do roku 1943 starostom obce, vládnym komisárom. Rozprával nám, že on vtedy musel tých Nemcov prijať, keď ku nám prišli. Bývali aj u nás. Pavlína, najstaršia sestra, vtedy 12 ročná spomínala, že keď som sa v 1942 roku narodila, mama zostala taká chorľavejšia. Takže ona sa prakticky o tých Nemcov starala, obsluhovala ich, keď boli u nás, robila čaje, varila im jedlo... Všetko bolo na tej Pavlínke. Mama ležala na posteli, tak to sme natiahli iba takú bielu plachtu. Vtedy boli iba jedna, dve izby v dome.“ 

„A potom neskôr už bol najstarší brat Tomáš (* 1921) partizánom. Ako vojak prebehol na fronte k Rusom a bojoval proti nacistom ako člen 2. česko-slovenskej paradesantnej brigády, neskôr ako partizán. V tých časoch to museli mať veľmi ťažké utajiť a nikomu nič neprezradiť. Až raz... vedľa nás bol sused, ktorý bol taký...., no nerozmýšľal veľmi čo hovorí. A prezradil Nemcom, že veď oni majú ešte aj partizána doma! Čo sa do nemeckých šiat prezlieka! To Nemcov veľmi nahnevalo, lebo si hneď mysleli, že im klame a vysmieva sa z nich. Už sa zdalo, žeby ho aj boli zastrelili. Ale otec sa prihovoril, že on je taký slabomyseľný, na hlavu, tak ho nakoniec nechali tak. Veľké šťastie nielen pre neho ale najmä pre celú našu rodinu!“

„Mama Zuzana (rod. Kvaková) nám spomínala, že v jeden deň boli aj jedni aj druhí u nás. Nemci aj partizáni. Nemci prišli a bol tu aj Tomáš. On sa potom rýchlo ukryl na povale. Nemohol sa ani pohnúť, aby sa neprezradil a neohrozil seba aj rodinu, keďže Nemci boli dole, v dome.“ 

„Brat raz odišiel preč aj s koňom, inak by nám ho boli Nemci vzali. Nuž zobral ho a išiel ďaleko do lesa. A sused to povedal, že koňa máme a bolo zle. Tak jeden Nemec sa nahneval a do otca si začal, že zatajil koňa. Strašne kričal, už ho mal pri dverách, zdalo sa že ho zastrelí. A my všetci sme revali... Bolo to hrozné... Ale potom ho už dajako povolilo... Ale hrozné to bolo cez tú vojnu... Nechcela by som to už zažiť. A teraz by tá vojna bola ešte horšia...“

„Raz sa stalo, že jednému Nemcovi, keď boli u nás doma, vystrelila puška. Nás detí bolo viac, my sme spali v jednej posteli a Nemci, len si takú plachtu rozložili a spali na zemi. Ako už vstávali, obliekali sa a prilby si dávali, tak jeden z nich nemal zaistenú pušku a tá zrazu nechtiac vystrelila. Viete čo to bolo? A my tam, deti... Ešte šťastie, že tá guľka vyšla oblokom a netrafila nás. Ich veliteľ, ktorý bol práve u susedov, on tam spal, potom spustil riadny krik.“ 

„Stalo sa aj, že jeden Nemec sa aj nešťastne postrelil, ale to už nevieme okolnosti, no potom sa liečil. Týždeň bol u nás doma. Otec už vedel trošku rozprávať po nemecky, tak vyrozumel, že aj Nemec má doma také malé deti, že mu je ľúto...“

„Pri prechode frontu bolo aj tu na Demänovej hodne vojakov, veď potom pokračovali ďalej na Novú a Starú Bystricu. Tu ich veľmi veľa prechádzalo. My sme boli doma, tam sme čakali. A už sme sa tešili, keď sme vedeli, že už Nemci idú preč. Potom boli u nás aj Rusi a vypytovali sa, či boli aj u nás Nemci... Aj Nemci sa predtým veľa vypytovali, všelijako, aby sa prezradilo.. oni boli špekulanti, aj jedni aj druhí, tiež sme si museli na to dať pozor.“

Obrázok 7: Generál Anton Josifovič Gastilovič, veliteľ 18. armády 4. ukrajinského frontu.

ZDROJ: Dokumentácia Oravského Múzea. In: Zborník Oravského múzea 2014 - XXXI.

Milan Holubčík (* 1937) a Jozef Holubčík (* 1941), Oravská Lesná, v čase prechodu frontu 8-ročný a 4-ročný, Mrzáčka

„Nemci prechádzali, ustupovali tadiaľ, ako sme bývali. Náš otec (Marcel Holubčík) podišiel k nim a čosi sa ich spýtal. Oni mu niečo po nemecky odpovedali, ale išli ďalej. Po čase začali prichádzať Rusi. Keď ku nim otec prehovoril, tak už hneď dvíhali revolver, že strieľať. Že ho zastrelia, otca. Ale tak hneď ruky dvíhal, že nič zlé nechce.“

„Potom tam u nás Rusi aj nocovali, lebo Nemci sa zastavili asi na jeden deň na Jasenovskej. Odtiaľ strieľali jeden na druhého, Rusi tu odtiaľ a Nemci z Jasenovskej. Aj na náš dom, guľky boli v stene.“

„U nás v humne mali Rusi kone a brali všetko čo bolo, ovos brali a tým koňom dávali. Mamina chcela, aby niečo zostalo, tak zobrala jedno vrecko na chrbát a išla hore do kopca. Tam sme mali švabčisko a chcela porozsievať ovsa, aby bolo zasadené. Ale tí Rusi strieľali ponad ňu, počula ako hvižďali guľky okolo nej, tak hodila všetko na zem a utekala domov. Bezcitní tí Rusi boli. Chcela zasadiť ten ovos. To sa vtedy dávalo aj sliepkam, mlelo sa a aj pre prasatá dávalo. Naši ešte predtým schovali mäso a slaninu do koryta a zahrabali do hnoja. Aby ho Rusi nenašli.“

„My, naša rodina, sme sa vtedy aj s troma kravami išli schovať „do potoka“, na druhú stranu kopca. Tam sme aj pár dní spali. Boli sme tam viacerí schovaní.“ 

 

Kristína Strempeková, rod. Paľáková (* 1939), Oravská Lesná, v čase prechodu frontu 6 ročná, Lehotská

„Ja sa len trochu na to pamätám, veď som bola vtedy ešte malá. Išli sme sa schovať do hory, smerom ako sa ide na Demänovú. Otec zapriahol koňa a odviezol nás na miesto a nechal nám tam aj kravu. Potom sa vrátil a ostal doma, pri statku. Keďže mal koňa a vojaci - Nemci brali aj kone, musel s ním ísť kopať nejaké zákopy. Ale potom mu ho dali.“

„V tej hore sme mali malú drevenú búdu, takú pre statok, čo sme do nej kravy zatvárali, aby sme ich nemuseli šikovať každý deň domov, keď sa v lete pásli za grúňom. Ale vtedy sme tam boli my, kravy ostali uviazané vonku. V tej búde sme sa teda schovali, spolu asi zo tri rodiny, naša a aj susedia. Keďže nemali kam ísť, tak naši povedali, že poďte, zobereme ich. Tam sme aj spali niekoľko nocí, už neviem koľko, ale určite viac než jednu, za jednu noc neprejde front...“

„A babka chcela naklásť oheň. Tak nakúrila a keď sa dymilo, tak ruskí vojaci začali strieľať do tej búdy. Guľky chvalabohu nikoho nezranili. Tí ľudia, čo sme tam boli s nimi, vyšli pred búdu a mávali rukami. Aby nestrieľali, že nie sme vojaci. Potom vojaci prišli ku tej búde, videli malé decká, tak nás nechali tak. Povedali, že nemôžeme mať ani zapálenú sviečku, hľadajú ukrytých Nemcov, nech sme ticho a schovaní. Potom neskôr prišiel otec pre nás, že už môžme ísť domov, že front je už preč.“  

Obrázok 8: Plukovník, neskôr generálmajor Ivan Nikolajevič Vinogradov, veliteľ 159. pevnostnej brigády 18. armády 4. ukrajinského frontu, ktorého jednotka oslobodila Oravskú Lesnú. 

ZDROJ: https://www.mojekysuce.sk/clanky-a-komentare/oslobodenie-a-zaver-vojny-v-regione-kysuc-boje-o-bystricku-dolinu

 

Ľudmila Briššová, rod. Vrábľová (* 1935), Oravská Lesná, v čase prechodu frontu 10 ročná, Bučina

„Dozvedeli sme sa, že front sa už blíži. Otec hovoril mame – vojaci obyčajne chodia hladní, tak napeč chlebov, pre nich a aj pre nás. Mali sme takú vymurovanú piecku, kde sa dalo upiecť naraz viac chlebov. Tak ich napiekla, aby sme aj my mali čo jesť, a že sa potom utúlime do pivnice.“

„Počuli sme, ako padla bomba na Kohútik, možno ešte do teraz je na tom mieste veľká diera... Otec zakričal aby sme sa schovali do pivnice, na zemiakoch sme si rozložili vrecia, na nich sme sedeli a ležali. Prišli sa ku nám schovať aj susedia Murínovci, Miterkovci, lebo oni nemali pivnice v zemi. Navarili sme čaj a jedli sme ten napečený chlieb. Otec dával pozor pred domom, ako bývalý vojak býval často na stráži. Už sa vedelo, že veľa domov v Námestove zhorelo, zapálili sa od bômb a svetlíc, a niekoľko ľudí aj zahynulo. Preto prichystali sudy plné vody a boli pripravení v prípade potreby hasiť.“

„Strieľalo sa, Rusi išli od Zákamenného, Nemci zas pálili na nich tu od nás. Počuli sme vzduchom svišťať strely a bomby z kanónov. Neskôr sa posunuli ďalej, na Jasenovskú.“

„Otec sa schoval do latríny, kde cez malý otvor vo dverách pozoroval streľbu a vojakov na kopci. Zrazu zbadal, ako smerom od Kohútika prichádza ruský vojak a ide rovno k nášmu domu. Otec chytro vyšiel, pribehol do domu, zobral chlieb a išiel vojakovi naproti. Verili by ste tomu? Išiel mu naproti, vôbec sa nebál. Týmto chcel aj nás ochrániť, aby vojak nešiel do domu. Podal mu ruku, vojak pozdrav prijal, bez otáľania mu tiež podal ruku. Privítali sa, Rus bez všetkého ten chlieb zobral a jeho prvé slová boli – „I bekon gde?“ (A slanina je kde)? Síce sme mali v obilí schovaný kus slaniny, aby sme mali čím mastiť, ale otec mu povedal, že chlieb mám, ale slaninu nemám. Ale mali sme práve uvarenú čiernu kávu, meltu, tak mu ju ponúkol, nalial do hrnčeka. Vojak vypil a hneď odišiel k partii. Otec už potom prestal strážiť, lebo sa bál zablúdených guliek, aby ho nejaká netrafila, tak ostal v pivnici pri nás.“

„Najťažšie bolo vtedy obriadiť statok v maštali, lebo sme nemali blízko vodu, ale museli sme ju zo studne nosiť. Večer už potom otec vyšiel, že aspoň trochu bude musieť dať tým kravám napiť. Zobral kýble a išiel na tú vodu, poodbýval a podojil. Hovoril, že len mu tak hvízdalo okolo hlavy, vedel, že sa musí skrčiť, ísť prikrčený, to si pamätal z vojny. Možno že Nemci na neho strieľali. Našťastie, nič sa mu nestalo, do rána sme to nejak prežili, to bolo najhoršie, potom to už pomaly utíchalo.“

„Presuny vojakov boli, ale streľby už nie, lebo Nemcov odohnali. Na Jasenovskej boli vypálené dva domy. Boli aj mŕtvi, bola taká pani Kojdiaková, ktorá bola práve po pôrode a ževraj kojila dieťa, bola pri okne a trafila ju guľka. A ešte jeden pán zahynul pri prestrelke, Ladňák, tiež ho náhodne trafila zablúdená strela. Veľa ľudí sa však vtedy poschovávalo, nielen po pivniciach, ale aj po lesoch, napríklad veľa ľudí z Brišovky, lebo tade vtedy išla cesta.“

 

Potvrdzujú to aj slová Jozefa Briša (* 1910 - †1991), ktoré sa dozvedáme z rozprávania jeho syna Vendelína (* 1955). Niektorí mladí muži z Brišovky a Ústredia (okrem Jozefa Briša aj napr. Helén Murín, Juraj Briš kostolník a ďalší chlapi zo susedstva a zo širšej rodiny Brišovej) sa niekoľko dní pred príchodom frontu ukryli v okolitých lesoch. Nemci brali všetkých mužov v obci na budovanie zákopov, obranných opevnení a nedostavanej únikovej cesty na Kysuce. Boli to náročné práce v ťažkých poveternostných podmienkach, pod prísnou vojenskou drezúrou a vo veľmi hektickom období, keď sa blížil front a každý sa obával o svoj život. Viacerí muži pod rúškom noci preto ušli do lesov Novej rieky, kde si vo vtedajšom „druhom vývoze“, asi 50 metrov od cesty, narýchlo vykopali a postavili bunker – zemľanku a ukrývali sa tam. Zobrali si so sebou len to najnutnejšie a trochu jedla na prežitie na niekoľko dní. Pobudli tam až kým neprešiel front a prvá vlna sovietskej ofenzívy. 

Obrázok 9: Hroby padlých civilistov na miestnom cintoríne.

ZDROJ: Roman Chudoba

Blažej Strempek (* 1929), Bratislava, v čase prechodu frontu 16 ročný, Kubínska

„Keď prechádzal u nás front, tak som slúžil u vdovy Holubčíkovej, hore na Gure. Pamätám si na to, bolo to na Veľkú noc. Bol som vtedy vonku, na lúke, musel som ísť napojiť statok, bol večer, po ôsmej, už bola tma. Ostreľovali Jasenovskú, kadiaľ ustupovali Nemci a smerom od Tanečníka išli Rusi. Strieľali aj rôzne svetlice, červené, žlté, zelené... Mne sa to páčilo, ani ma nenapadlo, aké veľké nebezpečenstvo mi vlastne hrozí.“

„V tú noc sme spali v takej malej lesnej maštaľke, kde sme si priniesli aj svoje periny. Mama mi rozprávala, rodičia s mojou rodinou z Pribišskej sa schovali dole do doliny, nad potokom poniže Františka Chromeka (volali ho Fero z Tatier). Tam býval mamin brat, Jozef Olbert. Strieľalo sa aj tam, tak ujo mával bielou šatkou, aby nestrieľali, že sú tam ľudia.“

Obrázok 10: Príslušníci partizánskeho oddielu Signál, ktorí operovali aj v blízkosti našej obce v horách Oravskej Magury, rok 1944.

ZDROJ: Dokumentácia Oravského Múzea. https://www.oravskemuzeum.sk/v-roku-2025-si-pripominame-80-vyrocie-konca-druhej-svetovej-vojny/

 

Jozef Krivulčík (*1938), Oravská Lesná, v čase prechodu frontu 7-ročný, Pribišská

Iba pár desiatok metrov nižšie od miesta, kde boli na Pribišskej schovaní rodičia a rodina Blažeja Strempeka, bývala rodina Jakuba Krivulčíka. Jeho syn Jozef Krivulčík si na tieto udalosti spomína takto:

„Už sa rozprávalo, že zajtra príde front do Oravskej Lesnej. Už deň predtým sme počuli výbuchy bômb od Zákamenného, alebo ešte ďalej. Nevedeli sme čo a ako... Zaujímavé, že ešte deň alebo dva predtým prišli ku nám Nemci, dvaja či traja, popozerali, neviem čo chceli, lebo my sme im nerozumeli, ale viem, že nám deťom dávali čokoládu. Nič viacej nebolo, ešte som ich videl po ceste pochodovať v takom útvare. A na druhý alebo tretí deň ráno nás otec zavčasu zobudil a hovorí, že sa ideme schovať, lebo tu bude prechádzať front. Tak kam ideme? No nemali sme kam, tak vedľa nás tiekol taký potok, ktorý ide z kopca a tečie dolu. Obrastený samozrejme trávou a stromy a vrbiny tam rástli celým tým potokom. Tak sme išli tam. Bolo nás tam viac, možnože zo dvadsať z toho okolia. Tak sme sa tam pod takú medzu všetci schovali, pred nami bol ten potôčik, asi päť metrov tiekol, my sme tam sedeli a čakali. Počuli sme výbuchy, ako tie bomby búchajú hore na kopci, ale tam blízko nás nič nebolo.“ 

„Až za také dve hodiny idú dole okolo toho potoka štyria vyzbrojení Nemci. My sme boli na jednej strane, oni išli po druhej. Každý sa už bál, že nás idú zastreliť alebo čo. A ten posledný, to si pamätám, bol taký menší a ten sa usmieval na nás. Ale prešli tadiaľ dolu okolo nás, pošli hore na kopec a išli preč. Tak to bol taký zážitok s tými Nemcami, nemôžem na nich povedať nič, boli inteligentní, to je pravda.“

„Po obede, v ten istý deň, už prišli Rusi. Zdola, na koňoch viezli závodnú kuchyňu, kanóny, všetky tie zásoby, vozy... A prišli k nám najskôr dvaja, popozerali čo a ako, či sa tu dá ubytovať. Povedali - ideme tu. Uvidíme, či nájdeme niečo lepšie, alebo nie. Tak prišli do izby, posadili sa, vytiahli tie svoje zásoby a pálenku a jedli, pili... a tak ďalej. My sme sa tam ako deti okolo nich tmolili, oni si nás dajako nevšímali.“ 

„Jednému sa zapáčila Aška, moja sestra. Ako malé dieťa – mala 5 rokov. Zobral ju, chvíľu sa s ňou hral a núkal jej cukríky, čokolády atď. Možno ich bolo z pätnásť tých vojakov. Mama im chcela variť obed, lebo už tam sedeli dlho, ale oni že nie, oni že majú svoje poľné kuchyne, tam mali čosi navarené. Potom takí podnapití vyšli vonku a povedali: „Tu môžeme piť a strieľať.“ Viem, že povyše, tak 50 metrov, bol drevený plot, tak zobrali prázdne fľašky, čo vypili a nastokli na tie šteky, a potom zdola od toho domu strieľali do tých fľašiek. My ako deti sme sa tam tmolili pomedzi nich a zbierali sme tie nábojnice. Lebo keď on vystrelil, tak tie nábojnice spadli na zem, my sme ich zbierali do takých krabíc a tešili sme sa tomu, že máme tie nábojnice... A jeden sa tak utrhol a povedal - ...ááá, vy tu máte sliepky! Tak bol trošku ďalej, zobral samopal a začal kosiť tie sliepky. Ale ani jednu netrafil! Vystrieľal hodne nábojov, potom sa zastavil, že to sa nedá trafiť.“

„Postupne to utíchlo, ktorýsi trochu pospali, potom sa pobrali na tie vozy, posadali a pošli ešte v ten deň preč. Vtedy bola situácia taká, že oni chceli prejsť tadiaľto ďalej na Kysuce a na Čadcu, lenže vtedy tam poriadnej cesty ešte nebolo.“

© Mgr. Michal Ignaťák, 25. 5. 2025 

POUŽITÉ ZDROJE:

159. Dnesterský opevnený rajón. Dostupné online:  < https://oslobodenie.wbl.sk/Oslobodenie.html >

BAKA, Igor: Slovenská republika a nacistická agresia proti Poľsku. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2006, 191 s., fotogr., pram. a lit., e-ISBN 978-80-89523-03-0. Dostupné online:  < https://www.vhu.sk/data/files/217.pdf >

Erdúdka - Oravská Lesná. Včera a dnes: Občianske združenie Jedlička, 2010. 93 s.

CHMELÍK, M. Prechod frontu a oslobodenie Oravy v roku 1945. In: Zborník Oravského múzea 2014 - XXXI. Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava v Dolnom Kubíne. 122 - 148 s. ISBN 978-80-89564-09-5

CHMELÍK, M. V roku 2025 si pripomíname 80. výročie konca druhej svetovej vojny. Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava v Dolnom Kubíne. Dostupné online:  < https://www.oravskemuzeum.sk/v-roku-2025-si-pripominame-80-vyrocie-konca-druhej-svetovej-vojny/ >

KOLEKTÍV. Oravská Lesná : monografia obce. Obec Oravská Lesná, 2022. 381 s. ISBN 9788057043867.

Kronika obce Oravská Lesná. Obecný úrad Oravská Lesná.

LACKO, M (ed). PROTI POĽSKU. Odraz ťaženia roku 1939 v denníkoch a kronikách slovenskej armády. Ústav pamäti národa 2007. Bratislava. 254 s. ISBN 978-80-89335-00-8. Dostupné online:  < https://www.upn.gov.sk/publikacie_web/proti-polsku.pdf >

MLYNARČÍK, J. Orava v oslobodzovacích bojoch r. 1945. Dolný Kubín: Okresný osvetový dom, 1970, 83 s. Dostupné online:  < https://dikda.snk.sk/ >

NÁMESTOVO OD JEHO VZNIKU PO KONIEC DRUHEJ SVETOVEJ VOJNY. Dostupné online:  < https://www.namestovo.sk/sk/namestovo-po-koniec-2-svetovej-vojny >

Osobná komunikácia s pani Ľudmilou Briššovou rod. Vrábľovou. Oravská Lesná. [cit. 2021-10-29, 2023-09-30].

Osobná komunikácia s pánom Vendelínom Brišom. Oravská Lesná. [cit. 2025-05-21].

Osobná komunikácia s pánom Jozefom Krivulčíkom. Oravská Lesná. [cit. 2024-04-27].

Osobná komunikácia s pánom Milanom a Jozefom Holubčíkom. Oravská Lesná. [cit. 2025-03-06].

Osobná komunikácia s pánom Blažejom Strempekom. Bratislava. [cit. 2023-06-02].

Osobná komunikácia s pani Kristínou Strempekovou rod. Paľákovou. Oravská Lesná. [cit. 2024-11-30].

Osobná komunikácia s pani Karolínou Dudákovou rod. Strempekovou a pani Máriou Srncovou red. Strempekovou. Oravská Lesná, Veľké Držkovce. [cit. 2024-08-10, 2025-04-10].

Poľsko 1. septembra 1939 napadli armády dvoch štátov. Kluby vojenskej histórie Trenčín. Dostupné online:  < https://www.klubvtn.info/info_308.htm >

TURÓCI, M. Oslobodenie a záver vojny v regióne Kysúc - boje o Bystrickú dolinu. Dostupné online:  < https://www.mojekysuce.sk/clanky-a-komentare/oslobodenie-a-zaver-vojny-v-regione-kysuc-boje-o-bystricku-dolinu >